OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Démon - 6.

23.05.2014 (19:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1188×

Zaspať pri tých myšlienkach, ktoré sa mi za posledné dve hodiny preháňali hlavou, bolo takmer nemožné, no nakoniec sa mi to podarilo. Aspoň v spánku som našiel n chvíľu pokoj – nesnívalo sa mi nič, za čo som bol nesmierne šťastný. A možno za to môžem vďačiť Bethany.

Keď som sa prebudil, zistil som, že som v izbe úplne sám. Čakal som, že vedľa seba budem cítiť to super teplo, pri ktorom som zaspával a ruku Bethany, ktorá ma objímala. Ale nič z toho, len prázdnota. No po chvíli mi zišlo na um, že ak by sa dievčatá dozvedeli, že tu Beth bola... Pri tej myšlienke som sa musel len uškrnúť. Nikto by jej neveril, že som jej len pomohol zastaviť krvácanie z nosa, a že potom pri mne zaspala.

Zistil som, že je takmer osem hodín ráno, no nechcelo sa mi už spať, čo ma naozaj prekvapilo, keďže ja dokážem prespať aj celý deň. Obliekol som sa a zamieril do kuchyne, bol som už teda poriadne hladný.

Myšlienkami som bol však stále niekde mimo. Vlastne... poriadne som ani nevedel, nad čím premýšľam. No jeden pocit, ktorý sprevádzal tieto myšlienky, som poznal. Bol to strach – strach o to, že prídem o osoby, ktoré poznám. Práve preto som si k sebe nechcel nikoho pustiť. Bál som sa... nezniesol by som, ak by som stratil osobu, na ktorej by mi tak veľmi záležalo. Takejto hrozbe boli momentálne vystavené Harper s Bethany.

„Veď sa usmej,“  povedal niekto spoza mňa a ja som si myslel, že vyletím z kože. Alebo že mi z ruky vypadne sklenený pohár s vodou. Zhlboka som sa nadýchol a otočil sa, aby som mohol niekoho obdarovať hnusným pohľadom.

„Ahoj,“ pozdravil som ju, no tón môjho hlasu hovoril za všetko.

Jill sa tvárila úplne nevinne a spýtavo sa na mňa pozerala. „Zlá noc?“

„Ani nie.“ Uškrnul som sa.

„Tak potom ktorou časťou tela si vstával? Zadkom?“

Nemal som chuť na žartíky, preto som si raňajky plánoval zobrať do svojej izby. Neodpovedal som jej na otázku, ale zdalo sa, že očakáva odpoveď.

„Vieš, Harper mi niečo hovorila,“ začala a pri tom naklonila hlavu nabok a prezrela si ma. „Prečo si myslíš, že mám na tvoju sestru zlý vplyv? Veď ma poznáš. Naozaj si myslíš, že by som jej ublížila?“ opýtala sa ma zrazu a ja som si hneď plánoval pomstu pre Harper. Prižmúril som oči a pozrel na Jill. Nevedel som jej hneď odpovedať na otázku. Potreboval som trošku času, aby som niečo vymyslel.

„Pretože si to myslím. Harper bola slušné dievča. Kým ťa však nespoznala.“ Áno, Jill bola skazené dievčisko. Túto skutočnosť som zistil veľmi neskoro.

Vydýchla od úžasu a ruky si dala vbok. To nebolo dobré znamenie. Zhlboka sa nadýchla a prikývla. Ja som o krok cúvol. „Ja fakt neviem, ako môžeš niečo také tvrdiť. Mať zlý vplyv a užívať si život, to je teda rozdiel, Alex. Pochybujem, že ty niečo také poznáš. Tvojej sestre v mojej prítomnosti nehrozí nič. Naozaj nemám šajnu, pred čím ju chceš chrániť a čo dosiahneš tým, že ju budeš odo mňa držať ďalej.“ Stôl v kuchyni sa odrazu začal chvieť a ja som pocítil, že svoje schopnosti nemám pod kontrolou. Nemohol som dopustiť, aby som teraz stratil nervy. Jillian ma predsa vytočiť nemohla. Za toto môže Harper, ktorá jednoducho nedokáže držať jazyk za zubami.

Jill si všimla, čo sa deje, zľakla sa a o dva kroky odo mňa cúvla.

„Vieš, Alex. Kedysi si bol fakt super chalan...“

„Nemám na teba náladu. Proste sa skús od mojej sestry držať čo najďalej,“ odsekol som.

Odpoveďou mi bol smiech. Jillian vyšla z kuchyne spolu s miskou plnou ovocia. Áno, tento deň nemohol začať lepšie!

Nachystal som mame raňajky a upratal v kuchyni. Potom som prešiel do obývačky, kde som si zapol televíziu. Bol som vyvedený z miery a potreboval som sa upokojiť. Nemohol som dopustiť, aby som opäť stratil kontrolu nad svojimi schopnosťami. Toto sa mi stávalo len výnimočne.  Cítil som sa vinný, ale len kvôli tomu, že som nezvládol svoje schopnosti. Bol som si vedomý, že ma bude čakať prednáška od Harper.

Musím jej už konečne povedať, čo pre ňu robím a akému nebezpečenstvu sa takto vystavujem. Potom si to už vari bude vážiť viac. A Jillian... neznášam ju. Kazí mi všetku moju snahu.

Opäť som zašiel do izby a prezliekol sa. Nemal som náladu zostávať doma a potreboval som si usporiadať myšlienky. Chcel som myslieť len na pekné veci. Napríklad na to, že v pondelok pôjdem s Bethany vyberať darček pre Harper. Už som sa nemohol dočkať toho dňa.

Zadným vchodom som vyšiel z domu a zamieril na chodník pred dom. Práve v momente, kedy som sa dostal pred dom, buchli vchodové dvere a ja som počul hlas mojej sestry, ako sa s niekým lúči. Zastal som preto, aby som zistil, kto odchádza.

„Vidíme sa v škole,“ povedala Bethany a následne som započul kroky po kamennom chodníku. Dvere sa zatvorili a ja som v tej chvíli vyšiel. Bethany tu bola sama a bez auta. Ak ide domov, mohol by som sa ponúknuť, že ju odveziem. Teda v prípade, ak po ňu náhodou niekto nemá prísť.

„Ahoj.“ Bethany takmer nadskočila. No keď sa obzrela, usmiala sa.

„Alex. Ďakujem ti za pomoc. Ani neviem, kedy som včera zaspala,“ zasmiala sa.

„Prosím ťa. Ja rád pomôžem, keď môžem.“

Usmiala sa. „Ja by som sa s tebou naozaj rada porozprávala, no ponáhľam sa domov. Je to celkom kus cesty.“

„Zveziem ťa, ak potrebuješ,“ ponúkol som sa. „Aj tak mám práve namierené do mesta.“ Áno, jasné. Nemám pri sebe ani cent a kľúče od auta sú taktiež nezvestné.

„Alex, ale určite mám niečo na pláne. Nechcem ti ich kaziť. Už dosť, čo si sa o mňa musel starať v noci.“

„Bethany,“ povedal som s vyššou intenzitou tónu hlasu. „Rád ti pomôžem.“

Bethany sa opäť usmiala a pozrela sa do zeme. Okamžite som sa vrátil domov po všetko potrebné.

„Tak, ako hodnotíš oslavu mojej sestry?“ opýtal som sa jej, keďže som ani netušil, čo tam vlastne robili.

„Sme skvelá partia, takže sa nie je na čo sťažovať. Bolo úžasne, len ma mrzí tá noc.“

Zasmial som sa. „Ja som si najviac práve užil tú noc. Aspoň som sa nenudil, keďže ma moja drahá sestrička poslala do izby a dostal som zákaz vychádzania.“

„Hej, no... zaujímavá noc. A ešte raz vďaka a prepáč.“

„Beth, ak sa ospravedlníš ešte raz, tak pôjdeš domov pešo,“ upozornil som ju.

O malú chvíľu som zastavil pred jej domom. Tak nejako som si prial, aby sme zostali trčať v zápche, no moje prianie sa nenaplnilo. Beth si vzdychla a pozrela sa na mňa.

„Neviem, ako sa ti za toto všetko odvďačím.“

„Mne postačí, keď mi pomôžeš vybrať darček pre sestru.“ Aj keď po tom všetkom by som jej kúpil maximálne čokoládu. Aj to by som jej ešte naschvál vybral čokoládu s lieskovými orieškami, ktoré z duše nenávidí. A musela by s tým byť spokojná.

„Dohodnuté.“ Beth sa ku mne nahla a objala ma, čo ma mierne zaskočilo. Než som stihol položiť svoje ruky na jej chrbát a privinúť si ju k sebe, odtiahla. No aj tak som znova zacítil jej neodolateľnú kvetinovú vôňu. Srdce mi začalo biť o niečo rýchlejšie.

Vyšla z auta a zakývala mi.

Domov som sa vybral inou cestou, keďže som sa snažil vyhnúť kolónam. Túto časť mesta som nepoznal. Ulice lemovali obrovské bytovky a aj napriek tomu, že bolo takmer poludnie, bolo to tu tmavé. Nerád som si to priznával, ale naháňalo mi to tu strach.

V momente, keď som nechtiac vošiel do slepej uličky, ktorá nebola onačená nijakou značkou, začal som ľutovať, že som to nevzal cez centrum mesta. Začal som byť nervózny. Trvalo mi dosť dlho, kým som sa tu s autom otočil. A hádam nemusím ani pripomínať, že kvôli nervozite mi to raz aj skapalo.

Mal som v pláne odtiaľto čo najskôr vypadnúť, ale toto moje prianie prekazilo auto, ktoré sa zrazu objavilo na ceste a rútilo sa priamo na mňa. Tesne predo mnou prudko zastalo, čo sprevádzalo nepríjemné škrípanie pneumatík. Zatarasilo mi cestu von.

„Sakra!“

Dvere sa zrazu otvorili a z nich vyšla vysoká postava. Pravou rukou som okamžite začal šmátrať pod sedadlo, kde som mal nôž. Keď som konečne zovrel prsty okolo jeho rukoväte, trochu sa mi uľavilo. Počkal som, kým som zbadal tvár dotyčnej osoby. Bol to muž.

Tenebris.

„Doriti,“ zanadával som a rozmýšľal, či nebude lepšie, ak ho zrazím. No v tom sa pri ňom objavil ešte jeden muž.

Obaja mali krvou podliate oči a cerili na mňa zuby. Neboli bledí, takže to znamenalo, že sú nasýtení. Tak čo tu robia? Čo odo mňa chcú?

„Vyjdi von,“ vyzval ma jeden a ja som ho poslúchol, keďže som nemal na výber. Hrdlo mi zovrelo a naozaj som nevedel, čo budem robiť.

„Čo chcete?“

„Perly,“ odpovedal jeden z nich tónom, akože mi to malo byť hneď jasné. Neviem prečo, no zasmial som sa. Ten naľavo sa na mňa pozrel s nadvihnutým obočím a nadvihol vrchnú peru, čím odhalil svoje tesáky.

„Veď by vás zabili.“

„O to sa už ty starať nemusíš, máme na to...“ Svoju vetu nedokončil, pretože sa ozvali výstrely. Inštinktívne som sklonil hlavu a chránil si ju rukami. Nôž mi pri tom vypadol z ruky. Tí dvaja mali takmer smrť v očiach a pozerali sa niekde za mňa. Otočil som sa.

Muž, človek, sa k nám približoval so zbraňou v ruke, ktorou na nás mieril. Na čiernom oblečení mal pripevnených ešte niekoľko zbraní. Okamžite som zdvihol nôž zo zeme.

Opäť sa ozvali výstrely. Jeden mi presvišťal okolo hlavy a mňa obliala horúčava. Pokúsil som sa rýchlo dostať do môjho auta. Výstrely neutíchali a ja som si myslel, že čoskoro to so mnou sekne, keďže som poriadne nemohol dýchať a srdce mi bilo ako o život. A malo na to nárok. 

Už som sa takmer dotýkal kľučky, keď som pocítil ostrú bolesť v ruke. Pustil som nôž a ten dopadol na zem. Vydýchol som a mal som čo robiť, aby som zo seba nevydal výkrik.

„Preboha,“ skríkol ten chlap a pribehol ku mne. Nech som sa akokoľvek snažil nepoddať sa bolesti, ktorá úplne otupovala moje zmysly, bolo to ťažké. Cítil som sa, akoby mi niekto podal nejaké anestetikum.

Pamätal som si, že muž ku mne pristúpil, no zbraň stále mieril na mňa.

Keď som sa zobudil, okamžite som sa prezliekol, na chvíľu navštívil kúpeľňu, a potom nasadol do auta.  Nejedol som, na to budem mať čas aj potom. Potreboval som byť čo najskôr s Gwen, keďže mi od včera večera nebrala telefón. Mal som v pláne prespať u nej, no jej rodičia ju večer vzali na nejaké nočné predstavenie do San Francisca, takže to nebolo možné.

Cestou som úspešne ignoroval všetky značky, ktoré obmedzovali rýchlosť.  Potreboval som vedieť a vidieť, že je v poriadku. Musí byť!

Keď som konečne zastal pred jej domom a mal v pláne zazvoniť, dvere sa zrazu samé otvorili a v nich stálo drobné žieňa, matka Gwen. Zaslzené oči neveštili nič dobré. Bola príšerne bledá a jej zničený výraz v tvári mi naháňal strach. Zovrelo mi hrdlo. Takto zničenú som ju ešte nevidel. Vždy bola plná života a Gwen bola po nej.

„Je vo svojej izbe,“ povedala chrapľavým hlasom. Cítil som sa, akoby ma niekto oblial studenou vodou a následne niečím ovalil. Okamžite som vybehol na druhé poschodie a zamieril so jej izby. Dvere boli pootvorené.

„Gwen?“ Stála pri okne a pozerala sa cezeň na mesto. Jej ramená sa pomaly dvíhali hore a dolu. Občas potiahla nosom. Snažila sa dýchať pravidelne a udržať vzlyky, no to sa jej nedarilo.

„Choď preč... Alex, prosím. Choď.“

Nepočúvol som ju, ako by som aj mohol? Miloval som ju a ona veľmi dobre vedela, že ak by mi povedala takéto slová, tak by som ju ignoroval. Vedela, že som tu pre ňu a vždy sa môže na mňa spoľahnúť. Tak prečo by som mal odísť... hoci už nie je ako ja... miloval by som ju stále.

Pristúpil som k nej a objal ju okolo pliec. Zadržala dych. Stuhla, no nebránila sa. Pomaly som si začínal uvedomovať, že toto je posledná chvíľa, ktorú spolu strávime. Lenže to bola myšlienka, pri ktorej sa mi tlačili slzy do očí. Nevedel som si predstaviť, že o ňu prídem, to jednoducho nešlo. Privinul som si ju k sebe bližšie. Gwen vzlykla a otočila sa ku mne. Svoje ruky mi dala okolo pásu.

Hlavu mala stále sklonenú, preto som prsty podložil pod jej bradu a hlavu jej nadvihol tak, aby som jej videl do tváre. Akoby sa zľakla, cítil som z jej strany odpor. Snažila sa otočiť nabok, no nakoniec sa na mňa pozrela. Vedel som, čo ma čaká, no aj tak bol pohľad na jej tvár pre mňa obrovský šok a rana. Upierala na mňa svoje krvavočervené oči s bielymi zreničkami. Prebehol mi po chrbte mráz a začal som mať pocit, že sa chvejem viac než ona.

Toto predsa nemôže byť pravda!

„Alex,“ šepla a pri tom som si všimol jej predĺžené očné zuby. Nedokázal som udržať slzy a Gwen na tom nebola inak. Pritiahol som si ju k sebe a pevne objal. Bolo mi jedno, čo s ňou je, že sa z nej stal Tenebris. Miloval by som ju aj napriek tomu. „Už to nebude... dlho... trvať,“ dodala pomedzi vzlyky.

„Nepôjdeš k ostatným, Gwen! Ja ťa nepustím.“ Pobozkal som ju na čelo. Gwen si stúpla na špičky a pobozkala ma. Ja som jej vyhovel. Chcel som si túto chvíľu užiť a mať na ňu krásnu poslednú spomienka.

Spočiatku boli naše bozky jemné, prirovnal by som to k začiatku nášho vzťahu, akoby sme sa jeden druhého báli. Gwen položila svoje ruky na moju hruď a začala ma tlačiť smerom k posteli. Nemal som námietky. Sadol som si na ňu a Gwen  stiahol spolu so mnou. Ocitla sa v mojom náručí. Začal som ju bozkávať vášnivejšie, akoby to malo byť naposledy. Veď to aj bolo poslednýkrát!

Gwen sa zrazu presunula na môj krk, čo ma naozaj prekvapilo. Odrazu som však pocítil bodnutie, ktoré ani náhodou nebolo nepríjemné. Vzdychol som. Bolo to niečo úžasné. Gwen sa rukami chytila mojich ramien. Celým mojím telom sa začalo šíriť príjemné teplo. Uvoľnil som sa a hladil Gwen po chrbte. Užíval som si to. Slastne som privrel viečka a naklonil hlavu, aby mala Gwen lepší prístup. Celú myseľ som mal ako vygumovanú. Vedel som, že je to zlé, no nedokázal by som ju zastaviť. Nie teraz, keď sa cítim tak úžasne.

Netrvalo to dlho a Gwen sa odo mňa odtiahla. Nespokojne som zavrnel.

„Prepáč...“

Bol som ako omráčený. Krútila sa mi hlava, no cítil som sa príjemne. Bolo to ako uhryznutie od upíra. Tenebris vlastne majú podobné schopnosti a vlastnosti. Gwen sa tvárila previnilo a stále sa mi ospravedlňoval, no netušil som prečo.

„Už to nebude dlho trvať,“ zopakovala po chvíli svoje slová. Ležali sme na posteli a ja som ju objímal. Zaboril som hlavu do jej vlasov.

„Možno po teba neprídu.“

„Ja odídem sama.“ V jej hlase som počul obavy a strach. Triasol sa jej. Akoby myslela na niečo iné...

„Gwen!“

„Ja som musela, Alex. Nechcem takto žiť, ubližovať ľuďom a zabíjať ich. Bude lepšie, ak naozaj zomriem.“ Mal som pocit, že akonáhle vyslovila tieto slová, môj svet sa zastavil.

„Čo to hovoríš?“ skríkol som. Nemohol som uveriť jej slovám. „Čo si urobila?!“

„Nechcem byť Tenebris. Takto sa s tým vyrovnáš skôr. Bude to akoby som zomrela. Spamätáš sa z toho skôr. Nebudeš mať ten pocit, že ešte stále žijem, no zároveň akoby som bola mŕtva. Bolo by to, akoby sa zo mňa stal duch, Alex. Toto bolo moje vlastné rozhodnutie.“ Čím ďalej, tým viac som si začínal uvedomovať vážnosť jej slov. nakoniec ešte šeptom dodala: „Pojedla som lieky. Už pomaly začínajú účinkovať. Chvíľu potrvá, kým sa z teba stane úplný Tenebris, takže tie lieky určite zaberú.“

Cítil som sa, akoby namiesto toho, aby hovorila, mi vrazila dýku rovno do srdca. Presne toto spôsobili jej slová. Nemohol som tomu uveriť. Toto predsa nebola ona!

„Gwen...“ vzlykol som. Nemohol som o ňu prísť, nie takto! Ona sa len ku mne otočila a položila mi ruku na líce. Zatvoril som oči a povzdychol si.

„Je to moje rozhodnutie, tebe bude takto lepšie. Ľúbim ťa, Alex.“ Prikryl som jej ruku svojou a naklonil sa k nej.

„Aj ja ťa ľúbim, Gwen.“ Pobozkal som ju na líce. Gwen však neodpovedala nič. Cítil som, ako sa jej telo uvoľnilo. Pomaly vydýchla, a to bol jej posledný výdych. Urobila posledný pohyb – zatvorili sa jej oči a jej ruka ochabla. Čakal som, že sa na mňa opäť pozrie a povie, že to bol len vtip, no to sa nestalo.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Démon - 6.: