OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hate - Epilóg



Hate - EpilógNajláskavejšie srdcia si prešli najväčšou bolesťou.

Epilóg

 

„Samozrejme, poobede už bude dom váš... Dopočutia,“ rozlúčila som sa s kupcom a zastrčila si mobil do vrecka.

Vyskočila som z obrovského auta, ktoré bolo už naplnené bratovými vecami, a prešla som k druhému, ku ktorému sa blížil Sebastian s ďalšou krabicou.

„Mohla by si nám pomôcť, nemyslíš?“ prehodil smerom ku mne, keď ma obchádzal a vyskočil do nakladacieho priestoru.

„Mohol si si najať sťahovaciu firmu,“ mykla som plecom. „Ty si bol ten, kto tvrdil, že ti stačí ich auto. Máš, čo si chcel, braček,“ žiarivo som sa na neho usmiala, keď zoskočil von. „Máš toho ešte veľa?“

„Ani nie,“ utrel si pot z čela. „Oliver má svoje veci už zbalené, tvoje sme naložili ako prvé a teraz ostáva už len moja izba,“ vysvetlil rýchlo.

„Na jednu vec sme zabudli,“ ozval sa spoza nás Oliver nesúci dve krabice, ktoré naložil do Sebastianovho auta.

S bratom sme k nemu obaja dvihli nechápavé pohľady, čo Oliver očakával. Vybral z auta ďalšie krabice a hodil ich Sebastianovi.

„Niekto musí vypratať Vincentovu pracovňu,“ oznámil pokojne a s úsmevom na tvári potľapkal brata po pleci. „Ja robím tú ťažšiu prácu, takže... je to na tebe, kamarát.“ A už sa zberal naspäť do domu.

„Do čerta s tebou, Maxwell!“ zakričal po ňom Sebastian a Oliver sa na neho zaškeril. Hneď na to sa ku mne braček otočil a povzdychol si.

„Toto bude ešte dlhý deň.“

Či som chcela alebo nie, prinútila som sa vziať mu krabice z rúk. Neisto som sa na neho usmiala, nevediac, čo presne som chcela ísť urobiť. Snívala som predsa o tom, ako jeho kanceláriu spálim na popol! Nechcela som byť tá, čo ju vyprázdni! Nebola som schopná ani vojsť do domu!

„Ja to urobím, ty choď nakladať veci do auta,“ povzbudila som ho, ale braček videl, že niečo nie je v poriadku.

„Nemusíš tam ísť, Chris. V tej miestnosti si zažila zlé veci, ja to urobím,“ snažil sa vziať mi obrovské hnedé krabice, no ja som ho nenechala.

„To je v poriadku,“ preglgla som. „Ja to pobalím, ty všetko naložíš do Oliho auta.“

„Tak fajn,“ prikývol nakoniec a spolu sme sa vybrali do domu.

Boli časy, kedy som o tomto dni snívala. Zaujímalo ma, ako sa budem cítiť, keď v ňom budem stáť poslednýkrát. Ako sa so všetkými rozlúčim a vydám sa na novú cestu, preč z domu, ktorý som obývala celý svoj život. Nebolo to ale také, ako som si vysnívala.

S veľkou dávkou sebazaprenia som vkročila dovnútra a rozhliadla sa všade navôkol. Čakala som, že odniekiaľ začujem Steva, ako ma naháňa, alebo bratov, ktorí sa nebudú sťahovať. Všetko to ale bola minulosť.

Odchádzali sme. Či sa nám to páčilo alebo nie, odchádzali sme za novými životmi, novými začiatkami. Ben prisľúbil, že sa stretneme v New Yorku a Nate odišiel bez hocakej rozlúčky. Lámalo mi srdce vidieť brata trpieť, pretože od kedy som sa prebrala a uvidela ho... nebol to on. Bezstarostný Nate zmizol.

Nasucho som preglgla a zahla doľava, ako toľko krát predtým. Kráčala som čo najrýchlejšie, pozerajúc do zeme, len aby som tam už bola. Bol koniec, tak čoho som sa tak bála?

Prudko som zastala pred jeho dverami. Vystrela som sa a prezrela si obyčajné mahagónové dvere, ktoré sa ničím nelíšili od ostatných. Jedine tým, čo bolo vo vnútri.

Opatrne som ich otvorila kľúčom, ktorý v nich bol a vošla som dovnútra. Jednu nohu som nútila pred druhú, až som zastala v strede pracovne. Krabice som nechala dopadnúť na zem.

Zhlboka som sa nadýchla a prezrela si police plné kníh, ktoré za sebou Vincent zanechal. Kedysi by som ich spálila, každú jednu, ale dnes som si len vybrala jednu z krabíc a začala ich ukladať dovnútra. Oliver so Sebastianom budú mať čo robiť, kým to naložia, ale ja som bola odhodlaná dopraviť ich zo sebou do New Yorku.

Všetko som vykonávala mechanicky, zbytočne nepremýšľajúc. Zastavila som sa, až keď jediné, čo ostávalo, bol jeho pracovný stôl. Mala som ho vypratať? Nechať nového majiteľa vyhodiť všetko, čo považoval za zbytočné?

Posadila som sa do Vincentovho obrovského kresla. Pamätala som si každý jeden víkend, kedy na mňa z neho povýšenecky hľadel, ale to bola minulosť. Nemusela som sa strachovať, že by sa niečo také stalo znova.

Otvárala som jeden šuplík za druhým. Chcela som to mať čím skôr za sebou, pretože som sa ešte stále necítila uvoľnene, tak, ako som si predstavovala, že budem.

Zo stredného šuplíka som vybrala akýsi zväzok, v ktorom boli všetky papiere pretrhnuté na polovicu a pokrčené. S prižmúrenými očami som ich začala dávať dohromady, hoci som nemala. Niektoré sa stále točili, akoby boli predtým mokré a nestihli poriadne uschnúť. Keď sa mi podarilo poskladať jednu z strán, pohľad i hneď zaletel na obrovskú červenú šmuhu cez odrážku:

- Hatsheps Christine nepríde k žiadnemu vážnemu úrazu

Nechápavo som nakrčila obočie. Čo to malo znamenať? Bola to... mohla to byť...

Neveriacky som zalapala po dychu a nechala papiere padnúť na stôl. Zmluva, ktorú podpísal s Robertom a ktorú na nás na súde nikdy nevytiahol. Ani raz sa nezmienil o našom vzťahu, ktorý by priviedol porotu na pochyby. Mlčal. Preto ju roztrhol?

Snažila som sa upokojiť a hodila som papiere na dno krabice, do ktorej som hádzala všetko, čo som plánovala vyhodiť. Vincentovi to už bude nanič. Keď sa raz dostane na slobodu, nikto ho nezamestná. Nenájde si prácu, ani priateľov... Nebude mať nikoho. A pritom to, čo chcel docieliť, boli všetci jeho blízky naokolo.

Z posledného šuplíka som vytiahla zopár obálok, ale upútala ma len jedna. Tá, ktorá mala úhľadným písmom na vrchu napísané: Zmeškal si.

Otvorila som ju bez väčších problémov a jej obsah položila na stôl. Z fotiek som sa na seba usmievala ja, Nate a Ben, ktorý nechal Olivera, aby nás vyfotil, zatiaľ čo my sme sa smiali zo Sebastiana, ktorého tí dvaja hodili do bazénika plného vína. Pamätala som si oslavu jeho dvadsiatych narodenín, ktorú sme strávili v Kalifornii, zatiaľ čo Vincent ostal doma kvôli nejakému prípadu domáceho násilia. Aké ironické.

Otočila som fotku a pozrela sa na Vincentovo písmo: Sebastian, 20. Ďalšia fotka, ktorá ma čakala, bola z Oliverovej dvadsiatky, kedy sme sa vybrali do hôr, nakoľko náš braček trval na tom, že sa opiť nechystá. Aj tak som ho ukladala o štvrtej ráno do postele, pretože sám to nezvládol ani len ku schodom. A presne to, Olivera na štyroch, som mala na fotke s rovnakou poznámkou na zadnej strane fotky.

Ako som si prezerala všetky fotky, boli to zábery z našich osláv, keď sme mali narodeniny. Dokonca som tam mala aj moju fotku. Sama pre seba som sa usmiala.

V máji som mala dvadsať. Ben bol stále v New Yorku, ale Nate sa chopil vymýšľania dokonalého poníženia, ktoré potom Sebastian zachytil na všetkých fotkách. Bola to síce banda blbcov, ale ľúbila som ich. Boli to moji bratia.

„Klop, klop?“ ozvalo sa odo dverí a ja, zabratá do minulosti, som až poskočila na mieste. Dvihla som zrak a usmiala sa na Roberta, ktorý pomaly vošiel dovnútra. S rukami vo vreckách sa pobral ku mne, ale pohľadom stále skúmal miestnosť.

„Poslal ma Seb, aby som ti pomohol,“ vysvetlil a položil s ruku na operadlo stoličky. Jemne sa naklonil dopredu a cez plece sa zadíval na fotky rozložené na stole. Nechápavo zvraštil čelo a začal si ich prezerať.

„To sú...“

„Jop,“ zahryzla som si do pery. „Fotky z našich narodenín, kedy nám vždy dal peniaze na nejakú dovolenku, aby sme sa tam zabavili ako rodina,“ zamrmlala som a natočila k nemu hlavu. „Nerozumiem.“

Robert vzal do rúk fotku z mojej oslavy a hodnú chvíľu ju študoval.

„Keď ma nechal zavrieť za ohrozovanie verejného činiteľa a hrozil, že o všetko prídem, Seb stál pri mne. Nenechal Vincenta zaplatiť kauciu a namiesto toho ho chcel zažalovať,“ pozrel na mňa a ja som si vybavila deň, kedy som sa prebrala a oni dvaja prišli do izby celí v oranžovom.

„Ako si sa z toho dostal?“ zaujímalo ma.

„Vincent zrušil svoje obvinenie,“ odvetil potichu a položil fotku späť na stôl. „Sebastianovi povedal, že žiješ a nech za tebou okamžite ide. Samozrejme, bol som pri tom, takže som počul každé jedno slovo.“

„Aha.“ Bolo všetko, na čo som sa zmohla. Mohol Vincent chcieť, aby Robert vedel, že som to prežila?

„Je zvláštne, že po tom všetkom,“ nadýchla som sa a poskladala fotky na kôpku, „mi na ňom stále záleží?“

Robert mlčal a jemne ma chytil za plece.

„Je to tvoj otec,“ prehovoril diplomaticky a kľakol si oproti mne. Vzal moje ruky do svojich, hľadajúc slová.

„Dokážeš odpúšťať, Christine. Zažila si obrovskú bolesť, no stále si schopná dať človeku druhú šancu. Hľadáš v nich len to dobré. Máš obrovské srdce a to na tebe milujem,“ založil mi niekoľko kučier za ucho a ja som cítila, ako sa mi červeň vlieva do líc.

„Každý máme svojich démonov, s ktorými bojujeme. Sú chvíle, kedy ich ovládneme,“ pohľadom zaletel k fotkám a naspäť, „a potom sú dni, kedy nás úplne pohltia.“

„Nemyslíš, že ak ju chceš požiadať o ruku, potrebuješ súhlas všetkých štyroch?“ zaplietol sa do rozhovoru Sebastian, ktorý sa s prekríženými rukami opieral o zárubňu dverí, vyškierajúc sa.

Obaja sme sa nechápavo otočili za bratom a ja som nad ním len pretočila očami, značne uvoľnene.

„A potom som tu ja, ktorá má na krku ich,“ zažartovala som.

Postavila som sa zo stoličky a začala odkladať posledné veci zo stola, zatiaľ čo Robert si prekrížil ruky na hrudi, sledujúc ma.

„Musíš ju ale veľmi milovať,“ konštatoval Seb, ktorý sa stále nemal ani k najmenšej pomoci.

„Ako si na to prišiel, ty mysliteľ?“ prepálila som ho pohľadom, s jemným úsmevom na perách.

„Nie je to očividné?“ počudoval sa. „Pozná nás a ešte stále neušiel,“ pokrčil plecami a brunet vedľa mňa sa schuti rozosmial.

 „Poď nám radšej pomôcť, pretože odtiaľ nikdy neutečieme,“ náhlila som ho a prikázala mu vziať dve krabice plné kníh.

„Tieto idú k Oliverovi!“ prikázala som a braček len prikývol.

„Akoby mal niekto tie somariny čítať,“ zasipel, keď si uvedomil, že tie krabice nie sú tak ľahké ako na prvý pohľad vyzerali.

„To nie je pre neho,“ opravila som automaticky, „ale keďže sa nasťahuje k Riley, myslím, že týmto si ju jednoducho podplatí,“ zazubila som sa na mojich dvoch hrdinov, ktorí mali plné ruky, zatiaľ čo ja som si vzala krabicu so všetkými Vincentovymi osobnými vecami.

Spoločne sme všetci vyšli z domu a naložili posledné veci do aút. Oliver medzitým doniesol poslednú časť zo Sebastianovej izby.

„Ďakujem za pomoc, braček,“ tľapli si tí dvaja a keď zatvorili dvere, pozreli sa mojím smerom. Oliver sa usmieval, ale Sebastianovi som v očiach zračila niečo iné.

„Keby si chcel prestúpiť do New Yorku, uvítali by sme to,“ jemne som nadvihla kútiky pier, aj keď sa mi do očí vtisli slzy. Nechcela som prísť o brata, nie teraz.

Sebastian si dal ruky do vreciek a pozeral do zeme.

„Chcem tu ostať, ešte aspoň na chvíľu,“ dvihol k nám zrak. „Mám tu veľa rozrobených vecí, o ktoré nechcem prísť. Naviac... stále čakám, že sa Nate vráti. Vybavil som nám dvom dosť veľký byt, takže keď sa ten blbec spamätá a príde domov, chcem, aby sa mal kam vrátiť.“

Chápala som ho a bola vďačná za jeho nesebeckosť. Stále myslel na Nata, akoby bol on tým starším bratom. Nemohla som byť šťastnejšia. Moji bratia boli tí najlepší aj so všetkými chybami, ktoré mali.

Robert k nám podišiel bližšie a zatiaľ čo ma jednou rukou chytil za pás, druhú natiahol k Sebovi, podávajúc mu akúsi obálku. Braček to neisto prijal a nakrčil čelo.

„Môj podiel z Impéria,“ vysvetlil. „Neplánujem sa sem vrátiť a myslím, že Impérium potrebuje niekoho, kto naň dohliadne. Potrebuje princa,“ žmurkol na neho a ja som sledovala, ako sa môj braček celý rozžiaril. Impérium bol jeho život, jeho druhá rodina.

„Nemusím sa teraz rozcítiť, však nie?“ zasmial sa a my s ním. Potriasol si s Robertom. „Ďakujem, braček. Veľa to pre mňa znamená.“

Aj pre mňa, chcela som povedať, ale nakoniec som si len zahryzla do jazyka a podišla k bratovi. Postavila som sa na špičky a tuho ho objala. O sekundu som už necítila zem pod nohami, pretože ma zatočil a moje zovretie okolo jeho krku len zosilnelo.

„Budeš mi chýbať,“ zašepkala som, keď ma púšťal znova na zem.

„Aj ty mne, sestrička,“ opätoval mi môj sentiment a pobozkal ma do vlasov. „Dávaj na nich v New Yorku pozor, dobre?“

„Samozrejme, čo by si bezo mňa počali?“

Všetci sme sa schuti zasmiali a braček si vybral kľúče zo zadného vrecka.

„Hej,“ napadlo mi ako Seb smeroval k dverám. „Keď si princ, kto je kráľ?“ zaujímalo ma a braček sa len usmial.

„Ben,“ odvetil automaticky. „Počul som ale o nejakom súboji, ktorý ho prekvapil,“ zatiahol. „Impérium bude mať na stene prvú kráľovnú,“ žmurkol a nastúpil do auta.

V tichosti sme sledovali, ako auto naštartovalo a začalo sa nám vzďaľovať, až zahlo za roh ulice a bol preč.

Sebastiana čakal vlastný život. Rovnako ako nás. 

Oliver sa spokojne usmial a z vrecka vybral vlastné kľúče.

„Počkám ťa v aute, braček,“ kývol Robertovi a a zamieril dopredu.

„Vidíme sa v New Yorku, Oli,“ upozornila som ho úsmevne.

„Ako inak, sestrička. Som zvedavý na ten byt, kam ma to vlastne hodláš nasťahovať,“ zazubil sa.

„Neboj sa, bude sa ti tam páčiť. So spolubývajúcou si budeš skvele rozumieť,“ žmurkla som na neho. „V rozprávkach sa vyznáte obaja.“

Braček len pokrútil hlavou a nastúpil do druhého auta, ktoré malo nielen bratov a Vincentov nábytok, ale aj môj. Robert povedal, že v New Yorku sa nájde miesto pre každú jednu skriňu. Hodlala som ho vziať za slovo.

Brunet sa ku mne otočil a žiarivo sa usmial.

„Čo je?“ nerozumela som.

„Konečne viem, ako vyzerá šťastie,“ vydýchol a jemne ma chytil za bradu. Pomaly sa ku mne sklonil a pobozkal ma. Cítila som výbuch energie a po celom tele sa mi rozlialo teplo. Chápala som, čo tým šťastím myslel.

Pri ňom som našla to svoje.

„Stretneme sa v New Yoku,“ vydýchla som, keď ma pustil. Nebolo pre mňa ale jednoduché nechať ho cestovať len s bratom. Fakt, že ja som mala ísť lietadlom a počkať ich tam sa mi nepáčil, no neprotestovala som. Mama so mnou chcela stráviť čas a ja som jej ho chcela dať. Jej aj Ethanovi.

Robert sa na mňa znova usmial tým lišiackym úsmevom a v očiach mu zahoreli ohníčky. Načiahol ruku do zadného vrecka, z ktorého vybral strieborný kľúč.

Oči mi zažiarili.

„Prídeš domov skôr ako ja,“ šepol a vložil mi kľúč do dlane.

„Domov,“ zahrialo ma pri srdci.

„To znie ako dobrý začiatok.“ 

 

Kapitola XXXXV.


 

Veríte tomu? Sme na konci!

Ani neviem, kde začať. Nikdy by som si nemyslela, že sa raz dostanem tam, kde som dnes. Na koniec môjho prvého a pravdepodobne najosbnejšieho príbehu, aký som doteraz písala. Keď som začínala, potrebovala som sa len vypísať. Potrebovala som postavu, ktorá pochopí, aké to je, keď nie je v otcových očiach dosť dobrá a nikdy nebude. Niekoho, kto aj keď utŕži ranu, ostane pevne stáť. No Hate nakoniec prekonala všetko, čo by som niekedy dokázala ja. 

Dokázala odpustiť. 

Pozerám, že prvú kapitolu som na os pridala 18.2 a dnes, keď som 8 minút po polnoci dokončila príbeh, je 18.7. Presne 5 mesiacov som zverejňovala tento príbeh, počas ktorých sa tešil vašej priazni a vďaka čomu sa viackrát umeistnil aj v tabuľke o naj poviedku mesiaca. 

Za všetko sa vám chcem poďakovať. Každému jednému čitateľovi/čitateľke, ktorá klikla práve na tento príbeh a došla so mnou a Hate až sem. Verím, že vás bolo viac, a preto máte aj teraz poslednú možnosť zanechať nejaký komentík, názor, alebo o sebe dať vedieť. :) Menovite však moje veľké ďakujem patrí:

LiliDarknight- drahá, ďakujem za každý jeden komentár a hlavne za všetky tvoje postrehy. Si poklad, už ti to niekto povedal? 

Trisha- neviem, kde by som bola, keby si ma stále na fb nevypočula, keď som potrebovala hovoriť o Hate :D 

MillieFarglot- asi nikto si tak často nepýtal novú kapitolu Hate ako ty. A aj to ma dokopávalo k písaniu. A hej, ten kryt si na mňa ešte chvíľu počká. 

Blacky- ďakujem za všetky teórie, ktoré častokrát nemali od pravdy ďaleko. Je skvelé mať tak pozornú čitateľku. 

SunShines- tvoje kometnáre mi vždy dvihli kútiky pier, ďakujem, že si sa k Hate pridala na jej ceste.

Veva- ako si spomínala, nie vždy je jednodcuhé utriediť si myšlienky do viet, no nakoniec si mi vždy svojím komentárom vyčarila úsmev na perách. Ďakujem. 

Predtým, než skončím, potrápim vás ešte trochu číslami. :D Vedeli ste, že príbeh Hate zaberá vo worde 302 strán, ktoré tvorí 45 kapitol, ktoré spolu majú 160 329 slov? Je to najdlhší príbeh, aký som kedy napísala a to som si myslela, že skončím v nejakej 18-tej kapitole. :D 

Dúfam, že sa s vami, so všetkými, ešte stretneme pri ďalších príbehoch, najbližšie pri poviedke s názvom Torn- ktorá sa zameria na Lauren a ktorá beží paralélne s príbehom Hate, takže všetci, ktorí chcú vedieť, čo sa dialo v dome Maxwellovcov, kým bola Hate v NY, dozviete sa aj to, čo by ste možno nechceli. 

Zatiaľ sa s vami ale lúči vaša Perla. <3



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hate - Epilóg:

9. Perla přispěvatel
23.07.2017 [21:37]

PerlaVeva, ďakujem za tak krásne slová, veľa to pre mňa znamená. Som neskutočne rada, že sa ti poviedka páčila. Emoticon Viac Nata na nás čaká v Laureninom príbehu, kde možno nebude jeho pohľad, ale jeho rozhodnutia budú objasnené. A či ide Sebastianovi len o bratov návrat je trošku neisté. Koniec koncov, tento braček mal na začiatku príbehu dosť problémov, o ktorých sa neskôr nerozprávalo... Emoticon A Riley s Olim... na tých dvoch by som sa sama pozrela, ale tak nie všetko sa dá vyrozprávať.
Ešte raz ďakujem a dúfam, že sa čoskoro vidíme pri Torn. Emoticon

Lili, nevieš si predstaviť, čo pre mňa tieto slová znamenajú, keďže obdivujem tvoju prácu. Vždy som bola zvedavá, čo v príbehu nájdeš, nakoľko si bola jedným z tých najpozornejších čitateľov (fb správy mi to neraz potvrdili Emoticon Emoticon ), a preto som rada, že sa ti toto moje dileko páčilo. Emoticon Emoticon

Po pravde... ani som nedúfala, že by som to dokončila, ale naučila si ma tej... ako sa tomu nadáva? Sila vôle? Emoticon Emoticon Takže ďakujem. Emoticon

8. LiliDarknight webmaster
21.07.2017 [20:23]

LiliDarknightDlho som premýšľala, čo ti tu napísať. Neprišlo mi správne len okomentovať tento epilóg, ktorý bol hrozne sladký a neuveriteľne nádherný. Na konci by som asi mala zhodnotiť viac, ako len posledné vety príbehu.
Nuž, tak sa do toho asi pustím... Emoticon
Tento príbeh mal neuveriteľne silný potenciál a s radosťou ti oznamujem, že si ho viac ako len využila. Ty si ho doslova rozobrala na drobné a využila si všetko, čo sa ti ponúkalo. Chris bola úžasná hrdinka a sledovať jej príbeh bolo fascinujúce. Ako postava prešla premenou, o ktorej sa niektorým ľuďom nesníva ani v tých najdivokejších snoch. Avšak nebola v tom sama, všetky postavy sa zmenili a za to ti ďakujem, pretože po tom všetkom nikto nemôže ostať rovnaký. To sa prosto vylučuje.
Takisto sa mi ešte stále zviera srdce z toho, ako si pracovala s emóciami. Ako si ma dokázala rozplakať jedinou nevinnou vetou, ako si vo mne rozdúchala hnev i strach a všetko ostatné. Ako som všetko prežívala, akoby som ja bola Chris a bojovala za svoje šťastie. Do tohto príbehu si dala naozaj všetko, čo v sebe máš a bolo to vidieť. V každom slove, v každej vete. Dokázala si stvoriť dostatočne reálne postavy, postavila si ich do ťažkých životných situácií a uistila si sa, že ak sa raz dožijú svojho šťastného konca, skutočne si ho zaslúžia.
Netvrdím, že bolo vždy všetko dokonalé. Moje názory si počúvala dosť často, ale vieš, čo je kvalita dobrého príbehu? Bez ohľadu na to, čo všetko by si mu mohla vyčítať, to nikdy neurobíš. Pretože bol proste dokonalý. V mojich očiach je Hate nezabudnuteľné dobrodružstvo, z ktorého som si mnohé odniesla. A za to vďačím tvojmu talentu.
Takže nakoniec mám pre teba už len potlesk, pretože ten jediný mi tu ešte chýbal. A dúfam, že moje myšlienky boli dostatočne zrozumiteľné. Dalo mi prácu spacifikovať ich. Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

Vidíš, ja som ti hovorila, že to dokončíš. Emoticon

7. Veva
20.07.2017 [12:30]

Neverím, že to je posledná kapitola. Prečítala som veľa poviedok, ale pri tejto som sa úplne dostala do deja. Vždy keď bola Hate smutná, bola som aj ja. Plakala som, smiala sa...dokinca som mala chuť niekoho udrieť Emoticon
Viem, že ku koncu príbehu si už volala Hate Chris, ale mne sa páči Hate. Je to irónia, lebo sa tak volá, ale neni plná nenávisti. Prežila veľa zlého, ale postavila sa späť na nohy a začala odznova bez nenávisti. Je to silná žena a obdivujem ju. Ale nedávala by som jej za zlé aj keby svojho otca nenávidela. Niekedy prave vďaka tomu vie ísť človek ďalej a nezrútiť sa.
Trochu som sa rozpísala, ale neboj sa už idem ku kapitole Emoticon
Toto je jedna z tých casti, kde sa človek usmieva a zároveň plače. Proste to, že Vincent mal ich fotky uložené v stole...miloval ich, len to nevedel dávať najavo. O toľko prišiel a za všetko môže jeho matka. Aj kým toto píšem tak plačem. Ako som už povedala...tento príbeh som strašne prežívala.
Rob je úžasný chlap a Hate má šťastie, že ho má. Nech ho nikdy nenechá ísť.
Neviem prečo Nate ušiel, ale vuem jedno. Je to tak lepšie. Každý sa s tým vyrovnáva inak a keby ho tam držali, tak by to preňho bolo horšie.
Seb je skvelý brat. Aj keď nevie či sa mu brat vráti, uistil sa, že sa má kam vrátiť
Emoticon
Takže Oli ide k Riley, hmmm....chcelo by to nejaký spin off Emoticon To ich spolunažívanie môže byť zaujímavé
Rob a Chris...konecne spolu!!
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Ale to požiadanie o ruku by nebolo od veci...len tak medzi rečou Emoticon
No...myum, že som sa vyjadrila ku každému Emoticon
Som zvedavá na Lauren. Cítim v kostiach, že to bude zase horská dráha pre moje emócie Emoticon
Veľmi sa mi páči tvoj štýl písania a určite aj naďalej budem čítať tvoje príbehy Emoticon Ďakujem za krásne chvíle ktoré som prežila pri tejto poviedke Emoticon

6. Perla přispěvatel
18.07.2017 [18:54]

PerlaMillie, priznám sa, že som ani nečakala, že svoj pohľad na Roba zmeníš. Som ale rada, že sa mi to podarilo. Emoticon Áno, mala to byť menšia čistka, teda, Robert to prežiť nemal, ale nakoniec sa moje ľadové srdce nejako zľutovalo. Emoticon
Jop, Oli napochoduje k Riley, ale či sa dozvieš niečo viac, to nezaručujem. Emoticon
Ďakujem za komentár, drahá, že si to so mnou a Hate vydržala. Emoticon

SunShines, som rada, že sa ti príbeh páčil. Máš pravdu, Laurenin príbeh bude všeličím, ale rozhodne nie prechádzkou ružovou záhradou. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

Trisha, ďakujem, uvidíme, či niekto niekedy preokoná Roberta. Emoticon

Blacky, som rada za každú úprimnosť, ďakujem. Emoticon Myslím, že viem akým smerom vedú tvoje teórie, takže som zvedavá, či myslíme na to isté. Emoticon Lauren sa bude ssnažiť ukázať sa na scéne čo najskôr. Ďakujem za komentáre a som rada, že sa ti toto moje dielko páčilo. Emoticon

Neznámí, ja ďakujem za podporu a hlavne som rada, že sa ti Hate páčila. Emoticon

5. Neznámí
18.07.2017 [17:12]

Krásný závěr, povídka se četla skvěle. Těšila jsem se na každou jednu kapitolu.Moc se mi líbilo ,že Vincent měl ,přece jen srdce i když zvrácené .Moc děkuju, za krásné čtení.

4. Blacky
18.07.2017 [16:07]

Krásny koniec, myslím, že lepší už ani nemohol byť. Mám rada také tie otvorené konce s prísľubom strastí no už len takých normálenho života.

Tvoj štýl písana sa mi veľmi páči. Niekedy mi prišiel plný až príliš presladených pasáží a dej prekombinovaný, ale to nie je zlé nakoľko si to dostatočne vyvážila dych vyrážajúcim sadizmom. Nebolo tu nič čo by mi doslova vadilo. Tak to neber, prosím, ako výčitku, len malá úprimnosť. :)

Čítanie som si náramne užívala a neskutočne sa teším na Lauren.

Moja teória je stále aktuálna a hneď ako jej príbeh naberie smer, ktorý by ho mohol podoprieť sa ti zverím. :)

nemôžem sa dočkať. A úprimne, je mi strašne ľúto, že bol tento príbeh inšpirovaný tebou. Dúfam, že sa ti raz podarí pohnúť ďalej ako Hate či už ho budeš mať v živote alebo nie. Nakoľko bol tento príbeh mrazivý, ani nemám odvahu premýšľať koľko z toho bolo pravda.

V každom prípade, späť sem... dúfam, že sa tu Lauren objaví čo najskôr.

3. Trisha přispěvatel
18.07.2017 [11:53]

Trishajeeeeej! dokonalý koniec. Emoticon Emoticon Dúfam, že ti nevadí, že som rovno prskočila až tam, kde som včera skončila, ale proste som sa nemohla dočkať. Ďakujem, ďakujem za skvelý príbeh aj za venovanie. Teším sa na Lauren, ale Hate je predsa len Hate a ja ju zbožňujem. Vlastne Roberta viac. Emoticon ešte raz skvelý koniec Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. SunShines
18.07.2017 [9:11]

Tento príbeh je úžasný! A epilóg bol dokonalý. Taká tá časť, ktorá ťa núti priblblo sa usmievať. Emoticon
Som neskutočne rada, že si Christine našla domov. Že dokázala tým všetkým prejsť a že ju to spravilo silnejšou. A to, že mu dokázala odpustiť ju v mojich očiach robí megasilnou a hlavne ju samu to robí slobodnou od Vincenta, aby mohla naplno milovať svoj nový domov. Emoticon
Povedala by som, že mi je ľúto, že Hate končí, ale dávaš mi nádej v podobe príbehu Lauren a na to sa veľmi teším, aj keď ani zďaleka nečakám prechádzku ružovou záhradou. No som si istá, že s tvojim talentom to bude zas ďalšia závislosť v tom najlepšom zmysle slova. Emoticon
Ďakujem za každú jednu kapitolu, lebo to, čo píšeš a ako píšeš je úžasné! ❤

1. MillieFarglot admin
18.07.2017 [5:42]

MillieFarglotTento príbeh mi bude strááášne chýbať, ale na druhej strane sa veľmi teším na ten Laurenin a rada sa dozviem aj to čo vedieť nechcem. Emoticon
Stále sa smejem na tom, že som Roba na začiatku mooooc neznášala a teraz ho totálne milujem. Ach, čo si to so mnou porobila? Emoticon Ale nie, som rada, že to skončilo ako skončilo. Čakala som, že to bude väčší brutal a čistka v počte postáv, lebo to si mi tak nejak naznačovala, ale chvalabohu, že všetci podstatní to prežili. Emoticon
Oli bude bývať u Riley? No omg, o tom chcem vedieť viac! Emoticon
Tento príbeh bol jednoznačne jeden z najlepších, aké som kedy čítala, máš neskutočný talent na písanie a môj obdiv, že si dokázala takéto dielo napísať za taký krátky čas. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
PS: Zlato, nerada ti kazím tie osemnástky, ale u mňa je ešte stále 17.7 pred polnocou Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!