OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 26.



Pieseň zradených - Kapitola 26.Potvrdené obavy

Kapitola 26.

Yelena bezcieľne blúdila lesom. Kráčala cez vysokú trávu, predierala sa bahnom. Keby ju niekto videl, pomyslel by si, že sa mu sníva. Rusalka, ktorá chodí pešo. Lenže ju to netrápilo. V jej vnútri sa prebúdzal nepokoj.

Ten ju nútil niečo robiť.

Čokoľvek.

Ona však netušila, čo presne by to malo byť.

To, čo sa dozvedela pred niekoľkými hodinami, ju ešte stále ťažilo. Ak Yelena a Galya boli len časti tej istej duše, mnohé by to vysvetľovalo. Napríklad aj to, prečo si tak veľmi rozumeli. Našli a v dave ostatných nových víl a rusaliek. Boli priateľky, hoci by to malo byť nepravdepodobné.

Yelena spomínala na všetky priateľské dvojice, s ktorými sa stretla. Uvažovanie, či tiež predstavovali len dve polovice jednej podstaty, ju unavovalo. Hľadanie ju už nebavilo. Aké by bolo jednoduché vrátiť sa k predchádzajúcej ignorancii. Plávala by vo svojom rybníku. Topila by smrteľníkov. Nič by ju netrápilo.

Nakoniec ju jej vlastné kroky doviedli späť na miesto, kde to všetko začalo. Rybník jej už viac nepripadal ako domov. Len ako miesto, kde momentálne prebýva. Dokonca aj z diaľky rozoznala Zunu, ktorá sedela na skale. Nebola rusalkou, tým pádom nemohla splynúť s vodou.

Nezdalo sa však, že by jej to prekážalo.

Nohami hojdala vo vzduchu. Vyzerala ako bezstarostné dieťa. Yelene v mysli hlodali pochybnosti. Zuna ju poslala k bohyniam. Vedela, ako zachrániť Luku. Pravdepodobne toho vedela oveľa viac ako dávala najavo. Yelena netušila, do akej pozície ju to vlastne stavalo. Po tom všetkom nemala potuchy, komu vlastne veriť.

Možno by sa nemala spoliehať ani sama na seba. Voda ju oberala o schopnosť cítiť. Jeden nesprávny krok, keď bude spojená so živlom, a zabila by aj Luku. Beznádej sa jej šírila pod kožou. Chcela len zabudnúť. Predstierať, že sa nič z toho nestalo. Lenže to jej nebolo dopriate.

Galya bola časťou jej duše, ktorú jej niekto ukradol. Ak mala byť úplná, musí to zvrátiť. Dala by čokoľvek za to, aby jej v tom niekto poradil. Oveľa viac ju však trápila Nina. Na jednej strane dúfala, že sa len niekde zdržala. Teraz jedla večeru pri stole a smiala sa s Lukom. Cítila však, že toľko šťastia mať nebude.

Ak ju však neuniesla kráľovná, kto zadržiaval Ninu?

Do mysle sa jej vkradol obraz toho záhadného muža. Ak mohla považovať čo i len jediné Danine slovo za pravdivé, on bol súčasťou partnerstva, ktoré si dalo za úlohu zničiť smrteľníkov na tomto ostrove. Príliš zložité na to, aby si domyslela to, čo jej nikto nehovoril. Možno by sama mala začať nútiť ostatných, aby jej dávali odpovede. A začne so Zunou.

Náhle ju prepadlo odhodlanie. Prvý záblesk užitočnej emócie. Keď však prišla k Zune, neutšila, ako by mala vôbec začať rozhovor. Zuna to však vyriešila za ňu. Hneď, ako ju zbadala, vyskočila na nohy a podišla k nej. Na tvári mala nespokojný výraz.

Premklo ju zlé tušenie. Zase sa niečo stalo.

„Čakám tu na teba už celé hodiny. Už som sa obávala, že sa ti niečo stalo,“ vytkla jej Zuna.

Yelena sa zamračila. „Netušila som, že ti na mne až tak veľmi záleží.“

Zuna však len zagúľala očami. „Keby mi na tebe nezáležalo, asi by som ti nestrážila rybník a nečakala na teba.“ V jej slovách bola istá logika. Yelena však ostávala ostražitá. „Okrem toho si nemôžem byť istá tým, čo vyvedie moja stará mama. Pokojne z teba mohla urobiť žabu. Silu by na to mala.“

Kráľovná, jej pohnútky a nadania – to všetko bolo tým posledným, na čo chcela Yelena myslieť. Chcela otvoriť ústa a konfrontovať Zunu. Chýbala jej však odvaha. Ona jej pomohla. Dávala jej odpovede. Prezradila jej to, čo vedela. Alebo len to, čo uznala za vhodné. Vždy predsa vedela, že Zuna si toho veľa necháva pre seba. Sledovala hlavne vlastné ciele. Lenže tie nikdy priamo neohrozovali nikoho, na kom Yelena záležalo.

Až doteraz.

„Prečo si na mňa čakala?“ spýtala sa miesto toho, aby ju nahlas obvinila.

Zuna sa zatvárila veľmi podivne. Takmer až vystrašene. „Mala by si zájsť za tým svojím milovaným. Nie, že by som proti nemu niečo mala, ale určite nie je zdravé, aby tu pobehoval a vykrikoval. Mal by si dávať pozor na kráľovnú. Už ho raz zabila. Nezaváha, aby to urobila znovu.“

Yelena si pošúchala čelo.

Vedela, že sa niečo podobné stane, keď mu neprezradí pravdu.

„Poviem mu, aby sem už nechodil.“

Možno to spôsobila neistota v jej hlase. Alebo čosi celkom iné. Zrazu však Zuna stála tesne pred ňou a veľmi pozorne ju skúmala. Yelena sa odtiahla. No nie skôr, ako Zuna rozhodila rukami.

„No samozrejme, že si mu nepovedala pravdu! Veď on ani len netuší to, že je v nebezpečenstve!“

Tá ostrá výčitka sa jej dotkla. O to viac, že sama mala pochybnosti. Luka toho zažil veľa, hlavne v nehmotnej podobe. Na nič z toho si nespomínal. Mal právo vedieť, čo sa s ním stalo. Lenže Yelena nedokázala otvoriť ústa. Na čo by to bolo dobré? Aby v ňom vyvolala pocit vďačnosti? Bolo by oveľa jednoduchšie, keby sa ich cesty už nikdy nepreplietli.

„Nie, nepovedala som mu pravdu o tom, čo sa stalo. Nevedela som, ako by som mu to mala povedať! Nespomínal si na nič z toho, čo sa stalo. Myslela som si, že to tak bude lepšie.“

Zuna frustrujúco zavrčala. „Veľmi pekné predsavzatie, ale ukázalo sa ako nesprávne. Sotva sa vrátil späť, už kráľovnej pripomína, že jej utiekol. Ona chcela, aby ostal mŕtvy. Prečo inak by urobila to, čo urobila. A on sa len tak vráti do lesa a vykrikuje na plné hrdlo? To je akoby ju prosil, nech ho zabije znovu.“

Yelena stisla pery do pevnej linky. Nemohla na to nič povedať. Pretože Zuna mala pravdu.

Zhlboka sa nadýchla. „Čo vlastne chcel? Prečo sem prišiel?“ spýtala sa miesto toho.

Zuna prižmúria oči. Akoby jej hovorila, že vie, čo robí. A nesúhlasí s tým. Napriek tomu však odpovedala:

„Neviem, čo vlastne hľadal. Stále kričal tvoje meno, tak som sa tam len sotva mohla objaviť. Ale pochopila som, že ide o tvoju sestru. Teda, povedal niekoľkokrát jej meno. Zvyšok som nezachytila.“

Zavrela oči. Toľko k jej prázdnym upokojeniam. Snažila sa samú seba presvedčiť, že len preháňa. Po tom, čo všetko zažila vo svete bohýň sa tomu ani nečudovala. Videla strašiakov už aj tam, kde neboli. Tentokrát sa však snažila nevidieť ich na nesprávnom mieste. V duchu zvažovala, čo by mala urobiť. Stále nevedela, kam sa Nina podela. Cítila však, že by sa mala vybrať za Lukom. Teda, zaslúžil si, aby ho varovala.

Jej vnútorné rozorvanie sa ešte zhoršilo.

„Idem za ním do dediny. Ostaneš tu?“ spýtala sa zo zdvorilosti. Odpoveď ju vlastne nezaujímala.

Zuna sa zasmiala. „Kým si bola preč, tento rybník som si obľúbila. Je tu ticho a pokoj. Žiadna stará mama, ktorá mi neustále pripomína, čo by som mala alebo nemala robiť. Ostanem tu veľmi rada.“ Potom na Yelenu veľavravne zodvihla obočie. „A dúfam, že ty mu plánuješ povedať pravdu.“

Zaváhala. „Asi by som mala.“ Hoci vedela, že to neurobí. Pravdepodobne ho len varuje. Vymyslí si príbeh o tom, ako ho kráľovná predtým uniesla. Pohrozí mu, že by to mohla urobiť znovu. Čokoľvek, len aby mu nemusela hovoriť o tom, akým spôsobom ho zachránila.

Vrátila ho späť do života.

No on o tom nemohol vedieť.

Bolo také jednoduché, keď bol na ňu nahnevaný. Ak by ju nenávidel, žilo by sa jej ako rusalke omnoho jednoduchšie. Veď mal na to aj dôvod. Yelene stačil jediný šikovný podvod na to, aby uverila, že ju podviedol.

Hoci nič z toho neurobil.

Celý čas si myslel, že v náručí drží Yelenu. Preto ju neprišiel hľadať. Preto ho tak veľmi prekvapilo, keď sa dozvedel, že je z nej rusalka. Ublížila mu. Videla to v jeho tvári aj vtedy. Aj keď tej emócii nerozumela. Vtedy nie.

„Musíš mu to povedať,“ prehovorila Zuna, čím Yelenu vrátila späť do prítomnosti ich rozhovoru.

Potriasla hlavou. „Poviem,“ prisľúbila. V podstate neklamala.

Zune ešte kývla hlavou. Potom sa otočila a vybrala k dedine. Nakoniec sa rozhodla pre cestovanie vodou. Bude tam omnoho rýchlejšie. Navyše si potrebovala pripomenúť, kým vlastne bola. Opäť sa dostavila známa radosť z toho, keď sa rozplynula vo svojom domovskom živle. Lenže jej eufória bola tlmená.

Ona sama sa ju snažila zviazať.

Nesmie sa rozptyľovať slabosťami. Aj keď voda jej dodávala silu. Rýchlo sa presunula čo najbližšie k Lukovmu domu. Zvláštne, ako presne dokázala určiť, kam má ísť. Zhmotnila sa u neho na dvore. Hoci už sa zvečerievalo, nenašla ho vo vnútri. Pri stole podriemkaval jeho strýko. Ninu nevidela. Zahryzla si do pery.

K jej ušiam zrazu doľahlo akési ťažké cinkanie. Keď sa priblížila, uvedomila si, že je to zvuk kladiva narážajúceho na kov. Luka bol kováč. Za ten čas, čo bol preč, sa mu robota asi nahromadila. Zastala na prahu dverí do vyhne. Nevidela, čo robil. Pravdepodobne niečo malé.

Počkala, kým vráti železo späť do pahreby. Nechcela, aby si ešte ublížil.

„Vraj si ma hľadal,“ povedala potichu. On sa napriek tomu mykol.

V momente do nej zavŕtal pohľad. Intenzita jeho očí do nej vypaľovala dieru. Prehltla. V duchu si opakovala, že prišla len kvôli Nine. Nič iné v tom nesmie hľadať. Luka jej nepatril. Sama sa postarala o to, že to tak aj ostane.

On bol smrteľník.

Ona rusalka.

Odlišnejšie bytosti by hľadala len veľmi ťažko. No bez ohľadu na všetky rozumné dôvody, nemohla sa ubrániť predstave toho, ako ju drží v náručí. Bolo to o to horšie, že poznala jeho teplé náručie. Akoby cítila prsty ískajúce ju vo vlasoch. Pery šepkajúce jej do ucha. Keď otvorila oči, stál stále na tom istom mieste – až príliš ďaleko z jej dosahu.

„Yelena...“ vydýchol. Akoby nemohol uveriť, že ju tam vidí.

Netušila, či malo ísť o otázku, no aj tak povedala: „Áno, som to ja.“

Vedela, že by sa mu nemala pozerať do tváre. Nie príliš skúmavo. Napriek tomu však tú chybu urobila. Jeho črty zrkadlili rovnaký chladný nezáujem ako predtým. Keď tá žena vyslovila jej meno. Aj vtedy sa tváril, akoby netušil, o kom je reč. Teraz po nej jeho pohľad kĺzal nadol, akoby bola len okoloidúcou. Podvedome zaťala zuby. Zaškrípala nimi.

Toto si predsa chcela, ozvalo sa jej posmešne v mysli. Jeho nezáujem.

Zhlboka sa nadýchla. Chladnosť bola jej podstatou. To robilo rusalku tým, kým bola. Objať túto časť vlastného vnútra nebolo až také náročné. Nepomohlo jej to úplne, ale aspoň nemala chuť všetko mu okamžite povedať. Proste to teraz nebolo dôležité. Keď si to bude dostatočne často opakovať, stane sa to skutočnosťou.

Teda, dúfala v to.

„Vraj si ma hľadal,“ zopakovala opäť.

Luka potriasol hlavou. Akoby mal podobný problém sústrediť sa, ako ona.

Radšej však na to nemyslela.

Nakoniec sa odhodlal k odpovedi: „Nina zmizla.“

Hoci podobné slová očakávala, aj tak ju nepríjemne zaskočili. Obavy o jej ľudskú sestru sa opäť vynorili na povrch jej vedomia. V duchu si predstavovala, čo všetko sa jej mohlo stať. Spustila sa v nej lavína otázok začínajúcich spojením „čo ak“. Čo ak jej kráľovná hovorila pravdu. Čo ak ona Nine nič neurobila. Čo ak ju chytili ľudia. Čo ak jej hrozilo nebezpečenstvo. Čo ak...

Ruky zaťala bezmocnosťou.

„Ako zmizla? Odišla odtiaľto?“ Vysloviť tie slová bolo nesmierne náročné.

Luka však jej snahu ocenil zazretím.

„Nina by odtiaľto nikdy neodišla. Nie len tak bez slovka rozlúčky alebo bez varovania. Možno si na to už nespomínaš, ale Nina je na svoj vek veľmi zodpovedná a vyspelá.“ Jeho slová ju zasiahli presne tam, kde plánoval – do stredu hrude, kde jej kedysi bilo srdce. „Ak by odtiaľto chcela odísť, určite by mi o tom povedala. A ak nie mne, tak strýkovi.“

Prehltla.

Bolo možné, aby sa rusalke v hrdle utvorila hrča?

Očividne áno.

„Ako teda vieš, že zmizla?“

Luka sa začal prechádzať. „Najskôr za mnou prišla jedna žena z dediny. Hovorila, že k nej mala Nina prísť, ale neukázala sa.“ Samozrejme, o tom Yelena vedela, ale nechá si to pre seba. „Najskôr som tomu nevenoval pozornosť. Myslel som si, že si len niekam odbehla. Možno sa u niekoho zdržala. Niektorí dedinčania vedia byť neodbytní.“ Jeho hlas naberal rozčúlený tón. Akoby si predstavoval tých otravných ľudí. „Lenže keď sa stále nevracala, začal som sa obávať.“

Niektorá časť z Yeleny na neho chcela kričať. Povedať mu, ako hrozne sa správal. Veď Ninu poznal dlhé roky. Vedel o nej takmer všetko. Ako sa správa. Čo robí. Aké má slabosti. Napriek tom mu nepripadalo čudné hľadať niekoho, kto tak očividne porušil vlastné zvyky. Lenže nič z toho mu nepovedala. Necítila, že by na to mala právo.

Ona je tá posledná, ktorá by niekomu mala kázať o zodpovednosti.

Ako rusalka jej mala viac, než koľko sa jej dostalo v smrteľnom tele.

„V dedine ju nevideli?“ opýtala sa namiesto toho.

Prečo z neho všetko musela doslova ťahať?

Pokrútil hlavou. „Nie, lebo sa nedostala k tým ľuďom, ktorí ju očakávali.“ Rukou si zúfalo prehrabol vlasy. „Myslel som si, že budem musieť ísť do domu k domu. Stále som dúfal, že sa len niekde zabudla alebo zaspala od únavy. Naozaj by som si potom pripadal hlúpo kvôli vlastným obavám. Ale potom...“ Zadíval sa jej do očí. Ten pohľad ju prikoval na mieste. „Kdesi na polceste som stretol starenku zo samoty. Veľa toho nenahovorí. Skôr sa prihovára zvieratám.“

Yelena prikývla. Netušila, koho má Luka na mysli, ale ak ho to povzbudí k rýchlejšiemu rozprávaniu, bola ochotná priznať hocičo. Doslova cítila, ako jej údmi lomcuje strach. Snažila sa upokojovať. Lenže už to nepomáhalo. Luka bol vystrašený. Ona na tom nebola o nič lepšie.

A Nina bola nikde tam vonku.

„Povedala mi, že Ninu videla ešte ráno. No potom sa stalo, niečo... čudné...“

Začínala mať chuť zatriasť s ním.

Hoci sa veľmi snažila chápať, že to pre neho muselo byť ťažké.

Určite si musel vyčítať, že nezačal Ninu hľadať skôr.

„Čo čudné sa stalo?“

Poplašene zodvihol hlavu. Potom si odkašlal. „Nina vyšla z nejakého domu. Starena mierila do dediny. Usmiali sa na seba. Nina práve dvíhala ruku na pozdrav. No potom sa tam pred ňou objavil nejaký zahalený muž. Nevidela mu do tváre. Len si všimla, ako Ninu schmatol za ruku. Nepočula ju vykríknuť. Vie len, že keď žmurkla, bola Nina preč. A po nej tam niečo ostalo.“

Yelena očakávala, že to bude nejaká kapsa. No keď sa Luka natiahol po niečo položené na stole v rohu, nebolo to ani vrece s bylinkami. Miesto toho jej podal drevenú hračku. Teda, tak musel pôsobiť. Aj ona si najskôr pomyslela, keď umne vyrezaného vlka chytila do ruky.

Akoby do nej pri tom dotyku udrel blesk.

V hlave sa jej zjavila úplne živá spomienka. Na ohromne majestátne zviera krotko ju nasledujúce na každom kroku. Prstami si pohladila kožu na krku. Na mieste, kde sa kedysi hompáľala perla ukrytá v malom vrecúšku. Premkol ju pozostatok pocitu. Tam sa jej dotkol mokrý ňufák.

„Viem, že to nie je hračka,“ ozval sa Lukov hlas uprostred jej spomínania, „ale neviem, čo by to mohlo znamenať. Ty áno?“

Nemala mu ako odpovedať. Veď čo mu mala povedať? Dúfala, že sa vo svojom úsudku mýli. Muselo ísť o zhodu náhod. Len veľmi dômyselne vyrezaná hračka. Čoskoro ju nejaké miestne dieťa začne hľadať. Bude plakať po nociach za svojim vĺčikom.

Po tom všetkom však prestávala veriť na náhodu.

Napriek tomu nedokázala svoje podozrenie nahlas.

Ak sa nemýlila, znamenalo to, že ju čaká ďalšie putovanie. Tentoraz do miest, ktoré by si priala poznať o niečo menej dôvernejšie. V jej živote sa však máločo riadilo jej prianiami.

Kapitola 25. ¦ Kapitola 27.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 26.:

4. Nerissa přispěvatel
01.04.2017 [21:35]

NerissaCo se to zase děje? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
31.03.2017 [21:32]

LiliDarknightBlacky, to, na čo niekto potrebuje Ninu, existuje veľmi jednoduchá odpoveď, ktorú je možné nájsť v kráľovniných slovách. Emoticon Osobne však ešte neviem, či Yelena nakoniec Lukovi povie pravdu alebo nie. V duchu si prehrávam obe verzie. Pre čo som sa rozhodla sa dozviete ako prví. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Pioggia, som rada, že sa ti kapitola páčila. Nuž, Luka a Yelena majú vzťah, ktorý by fejsbúk označil ako "je to komplikované". Emoticon A myslím, že tak skoro sa to nezmení. Ako som písala už vyššie, ešte neviem, ako to medzi nimi poriešim. Ale poriešim to, neboj sa.
Ďakujem za komentár. Emoticon

2. Pioggia
31.03.2017 [20:27]

Predpokladam, ze Ninu uniesol Zinin starý otec... dufam ze bude v poriadku Emoticon Yelena by uz mala Lukovi povedat ako to cele bolo... aby mu konecne trklo, ze ona nie je ta zla... No som zvedava jak to bude dalej Emoticon Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 31.03.2017 [18:55]

Dúfam, ž ebude Nina okej. Nechápem načo by mu bola jej sestra. On predsa tiež musí cítiť, že j ev nej mágia a nieje tak celkom smrtelník. UUž naozaj nerozumiem ničomu.

Ale páčilo by sa mi ak by putovali spolu Luka a ona. Bolo by to tak trochu epické.

Dúfam, že mu všetko povie, ako ju rozdelili a čím si prešla pri dávaní jeho kúskov do kopy. Ach, ani nechcem myslieť, čo všetko nás ešte čaká.

A viem, skôr než začneš pretáčať oči. Je mi jasné, že mu to všetko nevybalí pri kávičke. To by v niečo také mohol dúfať iba úplný hlupák. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!