OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hate - Kapitola XXX.



Hate - Kapitola XXX.Ak raz získaš jej srdce, stráž ho akoby bolo tvoje vlastné.


 

Kapitola tridsiata

 

Riley sa tvárila ako by sme na žiadnych zápasoch neboli a žiadneho Logana nestretli. Keď som sa chcela niečo opýtať, začala bľabotať o hlúpostiach a čoskoro mi došlo, že to bol jej spôsob vyrovnávania sa.

Rozprávanie. Dokázala hovoriť o všetkom a zároveň o ničom. Veci, ktoré do mňa hustila, neboli nijako podstatné, no predsa sa o ne podelila. Len aby som sa nepýtala. Rozhodla som sa pristúpiť na jej hru a hovoriť o hlúpostiach, aby som sa vyhla otázkam o Robertovi. Pýtala som sa jej na príbehy, filmy, jej obľúbené literárne postavy, a keď mi už dochádzali otázky, vždy prišla s nejakými Riley.

Páčil sa mi fakt, že Logan mal otvorené aj cez víkend. Bolo mi jasné, že to robil len preto, aby zamestnal svoje myšlienky, no prišlo mi to vhod, keďže sobota mal byť deň mojej verejnej skazy. Nehodlala som tam s Robertom ísť a pripravovala som sa na chvíľu, kedy mu to poviem a zničím jeho očakávania.

„Čo si myslíš, že robíš?“ boli Loganove slová na privítanie, nad ktorými som prekvapene pozdvihla obočie.

„Ako čo to vyzerá, že robím? Idem do práce, šéfe?“ zasmiala som sa, smerujúc k našej, teda mojej, šatni.

Brunet sa ale postavil predo mňa, založil si ruky na hrudi, a vážne na mňa pozrel.

„Dnes máš predsa voľno kvôli tej akcii.“

Samozrejme, že sa rozprával s Robertom. Tí dvaja boli spolu nezastaviteľní. Od tej bitky pred mesiacom medzi nimi nepadlo ani jedno zlé slovo a ja som začínala mať pocit, že by sa mi páčilo viac, ak by boli na nože. Chlapi však dokázali držať spolu rovnako dobre ako aj ženy. Do čerta s nimi!

„Ja nikam nejdem, Logan,“ zaúpela som. „Nemám šaty, náladu a jediné, po čom túžim, je do niečoho udrieť,“ hodila som na neho psí pohľad a zažmurkala. „Prosím! To mi nemôžeš urobiť!“ sťažovala som sa a dúfala, že ho obmäkčím. Čo by som len dala za bratov, ktorí mi nikdy neodolali?

„Bohužiaľ, Hate, musím. Robert predpovedal, že prídeš do práce, takže sa poistil a prišiel za mnou ako prvý,“ pokrčil plecami.

„Od kedy počúvaš, čo ti povie?“ Nechápavo som nakrčila obočie. „Keď ti kázal vyhodiť ma, neurobil si to a teraz mu pomáhaš?“

„Je to kamarát, ktorému som dlžný jednu láskavosť. Takto sa rozhodol vybrať si ju, nič s tým nespravím. Jedine, že chceš, aby ma potom zmlátil.“

Naštvane som vydýchla. Logan držal s Robertom a ja som potrebovala nájsť oporu aspoň v Riley. Nespomínala som jej, že dnes sa koná nejaká akcia, takže by mi mohla pomôcť s úkrytom. Bola som rozhodnutá ísť aj na druhý koniec New Yorku, len aby som nemusela čeliť istému vysokému, peknému brunetovi, ktorý síce stávku vyhral, no svojej odmeny sa nedočká.

„Si zradca!“ obvinila som ho a vytočene mu vyplazila jazyk. Namiesto reakcie, ktorú som čakala, začal sa mi smiať.

„Verím, že si to s Robom užiješ. Nepotrebujú ženy predsa čas na tie svoje... hlúposti? Vyžehliť či natočiť vlasy, vybrať správny odtieň ružovej na nechty, červenej na ústa... alebo to máš všetko premyslené?“

Kyslo som sa na neho usmiala a ukázala na moje vlasy v drdole.

„Aha,“ chápavo prikývol, „skús ich najprv umyť, potom to možno pôjde lepšie,“ potľapkal ma súcitne po pleci, zatiaľ čo ja som mala chuť peniť.

 

***

 

Riley mala dnes voľno, a tak trávila väčšiu časť dňa v izbe, úplne sa izolujúc od okolitého sveta. Loganova fľaša ešte stále obývala vnútro môjho batohu a ja som sa okolo nej bezcieľne prechádzala, v papučkách s brmbolcom, ktoré som vzala Riley, pretože mala papúč viac ako dosť.

Chcela som za ňou ísť, porozprávať sa, možno konečne nadhodiť niečo iné než knihy, ale bála som sa, že na ňu začnem tlačiť a prerieknem sa. To som nechcela. Ak potrebovala čas, bola som ochotná jej ho dať.

Nakoniec som to nič nerobenie nevydržala, vybrala som Jacka, a vybrala sa k nej. Zaklopala som jej na dvere a vošla dovnútra. Okuliare mala na špičke nosa, prsty jej skákali po klávesnici, no očami sledovala text vo worde, nie písmenká, ktoré stláčala.

V sekunde, keď si ma všimla, zastala v práci a prezrela si ma.

„Si chorá?“ zatlačila si okuliare ku koreňu nosa. Pozrela som sa na svoje biele tielko a zelené šortky, no nič z toho mi neprišlo zvláštne.

„Mala by som byť?“

„Nie, neviem,“ pokrčila plecami. „Len som myslela, že ideš do práce. Nepočula som ťa prichádzať späť.“

Nazlostene som pretočila očami. Na Logana a jeho škodoradosť som sa snažila zabudnúť, pretože si až príliš užíval moje zúfalstvo.

„Chcela som ísť do práce, lenže Logan sa proti mne spojil s Robertom,“ vysvetlila som jej v rýchlosti celú záležitosť so stávkou a potom jej položila na stôl fľašu.

„Darček od môjho šéfa,“ prehodila som a pozorne sledovala, ako sa jej výraz menil z pobaveného na strnulý, farba sa vytrácala z tváre.

Nasucho preglgla.

„Povedal ti, na čo to je?“ dvihla ku mne neisto zrak a v očiach mala strach. Naozaj to, čo urobila, bolo také zlé? Zabila vari niekoho?

„Nie,“ pokrčila som plecami. „Je to fľaša, ktorú dostal od svojej mŕtvej priateľky, Quinn, a rozhodol sa ti ju podarovať. Máš s ňou naložiť ako uznáš za vhodné.“

„Aha,“ bolo všetko, čo na to povedala, keď ju chytila do ruky, aby si ju lepšie obzrela. Neviem či čakala nejaké odtlačky, alebo možno venovanie, no okrem etikety na nej nebolo nič výnimočné. Sama som ale viac ako dobre poznala sentimentálnu hodnotu, ktorú táto fľaša mala. Svoje biele rukavice by som nedala nikomu.

Nastala chvíľa ticha, kedy som dúfala, že snáď Riley niečo povie, o nej a Loganovi, ale bolo to ako čakanie na Godota, alebo ako to zvykla hovoriť kamarátka. Čakala som na nemožné.

„Počkať!“ vyhŕkla odrazu, keď sa jej do tváre vlial život. „Nie je dnes sobota?“

„Áno, je,“ prikývla som. Nebavili sme sa o tom pred chvíľou?

„Povieš mi teda, prečo sa nechystáš na večierok?“ postavila sa a položila fľašu na jednu z voľných poličiek na stene, kde ešte neboli knihy. Musela pre ňu niečo znamenať, ak ju len nehodila do kuchyne, medzi ostatné destiláty, ktoré schovávala na špeciálne príležitosti.

„Ja nikam nejdem, Riley,“ objasnila som rýchlo.

„Hate!“ okríkla ma mamičkovským tónom. „Ako to, že nejdeš?! Vieš, aký bude Robert sklamaný? Nehovorila si, že začínate odznova?“

„Isté veci sa stratili v tlmočení,“ kyslo som sa usmiala a oprela sa o zárubňu. „Okrem toho... nemám nič na seba, vyzerám ako po dvanásť hodinovej šichte... a nechcem sa vzdať týchto papučiek!“ vyhlásila som seriózne. V škaredom jesennom počasí boli viac ako pohodlné.

„Tie papučky, čo máš na sebe, sú robené na štýl Cililing. Jedny z mojich najobľúbenejších.“

„Na štýl Cili... koho?“ prižmúrila som oči, nechápavo, ale Riley len mávla rukou.

„Kašli na to, musíme ti zohnať nejaké šaty!“ vrhla sa k svojej skrini, z ktorej okamžite začala vyhadzovať vešiaky s kokteilovými šatami. Bolo ich neúrekom. Čierne, červené, modré... ak by som ich nahádzala na seba, bola som si istá, že by som z nich dokázala vytvoriť aj dúhu.

„Riley, prosím ťa, kašli na...“ Prerušilo ma klopanie na dvere. Obe sme sa strhli, nechápavo na seba hľadiac.

Nakoľko som bola k dverám bližšie, otvorila som ich neznámemu mužovi, ktorý držal v rukách obrovskú maslovú škatuľu, previazanú zlatou mašľou.

„Hate Maxwellová?“ prezrel si ma s pozdvihnutým obočím, zatiaľ čo ja som prikývla. Hneď mi natlačil obrovskú krabicu do rúk a na ňu položil malý lístoček.

„Zásielka od pána Erhalla. Verím, že sa v našom obchode ešte zastavíte,“ kývol hlavou. „Pekný večer želám,“ ozval sa a už odchádzal.

Ja som však ostala stáť vo dverách ako obarená. Nechápala som, čo sa práve stalo a hlavne, čo mi Robert poslal. V akomže obchode sa mám zastaviť?

Neisto som prešla do obývačky a položila škatuľu na stôl. Sadla som si na gauč, zízajúc na tú enormne veľkú vec predo mnou. Ak by som chcela, naskladala by som do nej aj dieťa. Papierik som vzala do rúk a prečítala zopár slovíčok napísané jeho úhľadným rukopisom:

Začiatok môjho dlhu, úroky neskôr

„Hate!“ zapišťala Riley, ktorá, ako náhle zbadala zásielku, pribehla z druhej strany bytu, a prisadla si ku mne. „Čo to je?“

„Netuším,“ vydýchla som. Istá moja časť tušila, ale tá rozumná si nedokázala podozrenie odôvodniť.

„Otvoríš to?“ buchla do mňa a hoci som nechcela, moje ruky vystrelili k jemnej mašli, ktorú som pomalými pohybmi rozviazala.

Zhlboka som sa nadýchla, pripravená na všetko, a otvorila škatuľu. Vo vnútri na mňa čakal baliaci papier, medzi ktorým som sa musela prehrabať k obsahu.

Na sekundu som prestala dýchať, keď moje ruky prešli po látke. Snehovobielej látke šiat. Opatrne, aby som ich len pohľadom nezničila, som ich vybrala a postavila sa, aby sa im dostalo potrebného priestoru. Toto rozhodne neboli obyčajné kokteilové šaty.

„Preboha,“ hlesla vedľa mňa ohúrená Riley, zatiaľ čo ja som stále bola v úžase. Boli to jedny z najkrajších šiat, aké som kedy videla. Siahali až po zem, mali dlhé rukávy a vpredu nebol žiaden výstrih, čo ma potešilo. Namiesto toho mali odhalený celý chrbát a len v hornej časti ma čakali dve hrubé stuhy rovnakej látky, ktoré bolo potrebné na konci zaviazať, aby mi šaty nespadli k bokom. Boli dokonalé.

Môj pohľad však padol na cenovku, ktorá visela na jednom z rukávov. Skoro som sa zadrhla, keď som spočítala tie nuly a číslom.

„Zbláznil sa,“ vydýchla som a otočila sa k Riley. „To... to predsa nejde!“

Kamarátka sa na mňa chápavo usmiala, no nakoniec pokrútila hlavou a postavila sa, berúc mi šaty z rúk.

„Ale ide,“ povzbudila ma. „Choď do sprchy a keď vyjdeš, postarám sa ako o vlasy, tak o make-up. Nechcem, aby si myslel, že som ťa zanedbala,“ drgla do mňa, ale moja myseľ ešte stále nedokázala spracovať jeden detail, a to konkrétnu čiastku, ktorú zaplatil za tie šaty.

„Uvedomuješ si, že tie šaty stáli dvetisíc dolárov?“ šepla som takmer nečujne. Ťažoba minulosti si ku mne znova nachádzala cestu. Nemohol o tom vedieť!

„Všimla som si. Tvoj priateľ podľa všetkého vie, v ktorých obchodoch ženy rady nakupujú,“ žmurkla na mňa. Buď si neuvedomovala, koľko to je peňazí, alebo ju to proste netrápilo. Zaplatené za ne predsa bolo, nemohla som ich ísť len tak vrátiť.

„Nie je to môj priateľ a o to ide!“ ukázala som rukou na šaty. Nedokázala som sa pozrieť na tú nádheru bez spomienky na hrôzu, ktorú som tej noci zažila.

Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Nasala som vzduch do pľúc, snažiac sa upokojiť môj tep. Nič mi predsa nehrozilo. Bola som v bezpečí, tí muži v nedohľadne, presne, ako sľúbili. Minulosť ostala v minulosti.

„Hate, pokoj, veď sú to len šaty,“ pozrela na mňa bruneta, „ak chceš, môžem ti dať nejaké moje.“

„Nie, tu nejde tak o ne, ako o...“ Nemohla som dokončiť vetu, a tak som zmĺkla. Nechcela som rozoberať noc, kedy som sa prehrabala Robertovi mobilom, aby som našla číslo muža, ktorému dlhoval bratove peniaze.

Vtom mi však zazvonil môj vlastný mobil, ktorý ma vrátil do reality. Keď som na ňom zbadala Robertovo číslo, dlho som premýšľala či to zodvihnúť alebo nie.

„No tak!“ štuchla do mňa spolubývajúca, ktorá netušila, čo všetko som kvôli nemu urobila a komu každému som sa zadlžila, len aby som dostala Roba z problémov. Keby som poznala jeho brata, rozhodne by som ho aspoň prizabila za sprostosť.

„Povedz, že som v sprche,“ preglgla som a strčila jej mobil do ruky, smerujúc do kúpeľne. Potrebovala som horúcu sprchu, uvoľnenie svalov a hlavne počuť zvuk vody, ktorý tíšil hluk myšlienok.

 

***

 

Ubehla dlhá doba, ktorú som strávila bez hocakého make-upu. Nepotrebovala som ho, tvár som mala predsa nepoškodenú a pri toľkom cvičení by sa aj tak roztiekol. Riley sa preto podujala úlohy maskérky, a zatiaľ čo som mala uterák na vlasoch, pustila sa do práce.

Rovnako ako s vlasmi, pomohla mi dostať sa do šiat, ktoré mi ale boli dlhé a ťahali sa po zemi. Predsa len sa Robertovi nepodarilo myslieť na všetko.

„Čo teraz?“ hrýzla som si spodnú peru, dívajúc sa na seba do zrkadla. Nebola šanca, aby som ich nezašpinila, najmä, keď vonku bolo sychravo.

„Máš lodičky?“ naklonila sa Riley spoza mňa, aby videla môj odraz. Šaty sa jej páčili a nech sa ich akokoľvek snažila nadvihnúť, stále boli o dobrých päť, možno aj sedem centimetrov dlhšie.

„Nie, na čo by mi boli, keď chodím len v rifliach?“ prižmúrila som na ňu v zrkadle oči, zatiaľ čo ona si odskočila do izby.

Keď sa vrátila, v rukách držala biele lodičky so zatvorenou špičkou a minimálne sedemcentimetrovým opätkom. Nebola som si istá, ako v nich vydržím stáť, tak som len dúfala, že je to podobné ako bicyklovanie. Keď sa to raz naučíš, ostane to s tebou do smrti.

Podvihla som si šaty, obula sa a zachytila sa kamarátkinej ruky, aby som to ustála.

„Páni,“ vydýchla som udivene a pozrela na ňu s úsmevom. „Zabudla som, ako s opätkami stúpa sebavedomie. Hneď sa cítim lepšie.“

Obe sme sa zasmiali. Bruneta mi ešte raz naniesla vrstvu laku na vlasy, aby ostali čo najdlhšie neporušené. Ofina, ktorá mi delila vlasy na polovicu, mi lemovala tvár, zatiaľ čo zvyšok vlasov mi natupírovala a sponkami uchytila na ľavej strane do drdola. Kučery síce dlho odmietali jej vymyslený účes, no nakoniec sa predsa poddali.

Prešla som do izby, vybrať si ešte posledný detail, ktorý mi chýbal. Krvavočervený rúž som si naniesla na pery, ktoré sa odrazu javili väčšie. V malom zrkadielku som sa na svoju tvár s úsmevom pozrela a nasadila si malé náušničky, aby neboli príliš výrazné, ale ani zanedbateľné.

Niekto zazvonil a moje srdce poskočilo. Netušila som, či to bol Robert, alebo nejaké ďalšie prekvapenie, no bola to Riley, ktorá sa vybrala otvoriť.

„Ty teda vieš, čo to znamená prísť na minútu presne,“ zasmiala sa a jeho kroky a ozývali v našom byte. Nebola som pripravená čeliť mu, najmä, keď som ešte pred pár hodinami bola odhodlaná vyhnúť sa mu.

Bol to nový začiatok. Musel byť. Obaja sme začínali s čistým štítom, pomaly, a hlavne bez rodiny, ktorá by nám to mohla všetko zničiť. Nedokázala som si ani len predstaviť Vincentovu reakciu, ak by o niečom vedel. Už jeho mama bola dosť zlá. 

Zhlboka som sa nadýchla a vybrala sa k ním do obývačky. Kráčala som pomaly, dávajúc si pozor na každý pohyb, ale keď som ho zbadala v obleku, zastala som. Pohľadom po mne skĺzol, sledujúc šaty, ktoré obopli každú krivku môjho tela, až to bolo neprirodzené. Mohli ma zahaľovať, no z istého nepochopiteľného dôvodu som sa cítila odhalenejšie než kedykoľvek predtým.

„Dúfam, že je to ono. Nechcem, aby si sa tam za mňa hanbil,“ povedala som ako prvá, keďže jeho sánka bola skoro na zemi, ale slová jeho hrdlo neopustili. Do líc sa mi nehrnula nepríjemná červeň, ktorú som už dlho necítila. Nemala som na to predsa dôvod, tak čo to so mnou robil, že som mala pocit, akoby mi horeli aj uši?

„Si... je to... uhm...“ koktal, čo priviedlo Riley k výbuchu smiechu, až si musela priložiť ruku na ústa, len aby sa trochu ovládla.

„Vďaka...?“ Nebola som si istá, či to mala byť pochvala, ale rozhodla som sa to tak brať, predsa len, za takú cenu som v tých šatách mala aj nejako vyzerať.

Po chvíli sa konečne nadýchol, vystrel sa a narovnal si kravatu. Pristúpila som bližšie, neschopná povedať čo i len o slovo viac. Nechcela som nič pokaziť a hoci ma niečo nútilo spýtať sa na cenu, na jeho dokonalý odhad mojej veľkosti... mlčala som.

„Pôjdeme?“ pozdvihol obočie.

„Môžeme,“ prikývla som a vykročila k dverám, snažia sa pôsobiť čo najladnejšie. Možno by mi to aj vyšlo, keby som sa nepotkla na prahu a neboli to jeho ruky, ktoré ma chytili pod pazuchy a vytiahli naspäť hore. Horúčava mi obliala tvár. Toľko k mojej zvodnosti.

„Ruku?“ ponúkol mi, aby som sa ho zachytila. Úsmev neopúšťal jeho pery, ako som sa poddala a chytila sa ho.

„Keby boli kratšie, nestalo by sa to,“ neodpustila som si a snažila sa všetko uviesť na pravú mieru.

„Majte sa!“ zasmiala sa za nami Riley a zatvorila dvere. Vyzeralo to, že všetci dostali to, čo chceli.

Posadila som sa na miesto spolujazdca a keď Robert vyštartoval, v aute sa rozhostilo až neprirodzené ticho. Dokázali sme sa hádať, no bolo možné pre nás sa aj nenútene porozprávať?

„Prečo tie šaty?“ Hrala som sa s kamienkami na kabelke, ktorú mi tiež požičala spolubývajúca. Tá žena mala všetko, čo sa na spoločenskú akciu predpokladalo, a pritom to bol asi najväčší introvert, akého som poznala.

„Nepáčia sa ti?“ hodil po mne očkom, ale inak sa venoval ceste. Nezáležalo, či bol víkend alebo pracovný deň, sedem hodín ráno alebo večer, aut bolo vždy veľa.

„Nie, sú nádherné,“ pokrútila som hlavou. „Nemusel si to robiť, a ak, tak nabudúce by som to skúsila bez cenovky, možno?“ pozrela som na jeho tvár a oči, ktoré sa na mne pristavili.

„Bola tam cenovka? Do čerta,“ pretrel si tvár. „Mal ju dať preč, kretén.“ Na chvíľu zmĺkol. „Keby si nevedela, koľko som za nich dal, nešla by si so mnou. Ostala by si doma, rozmýšľajúc, ako sa z toho vyvliecť.“

Zarazilo ma, že to nevyslovil ako otázku. Poznal ma tak dobre. Mal predsa pravdu. Nikam by som nešla, len by som si pozrela nejaký film v pyžame a príjemných papučkách.

„Nestojím za to,“ šepla som takmer nečujne, dúfajúc, že to nepočul. Robert sa strhol na mieste a zatiaľ čo sa jeho ľavá ruka ujala volantu, tou pravou ma chytil.

„Už nikdy,“ povedal hrubo, „sa neopováž niečo také povedať, jasné?“ Stisol mi ruku, aby som mu venovala pozornosť. „Stojíš za viac, než ti môžem kedy dať, Hate.“

Zavrela som oči a sťažka sa nadýchla. Ako som mala prežiť večer s niekým, kto ma donútil nenávidieť a milovať ho zároveň? Mohla som sa preniesť cez jednu emóciu a poddať sa druhej? Bolo to možné?

„Tak potom nechápem, prečo k tým šatám neboli aj topánky,“ zasmiala som sa na odľahčenie, len aby nevidel pochybnosti, ktoré som o všetkom mala.

Robert sa usmial tiež a pustil ma len na chvíľu, aby siahol do palubnej dosky, z ktorej vybral podlhovastú čiernu škatuľku, ktorá vyzerala trochu obito, staro, no inak nepoškodene.

„Čo to je?“ nechápala som, ako mi to podal.

„Niečo, čo som ti nikdy nestihol dať,“ zamrmlal, tváriac sa, že sa venuje šoférovaniu, aby nečakal, kedy to otvorím. Videla som ale, že bol nervózny.

Pomaly som otvorila veko a nezrela dovnútra. Pohľad sa mi zasekol na náramku, ktorý si tam pokojne odpočíval, čakajúc na mňa. Strieborný náramok, pripomínajúc vetvičky zapadajúce jedna do druhej, bol jemný, no prekrásny. Pod ním sa však nachádzal maličký papierik, znova napísaný Robertom.

Všetko najlepšie k 16-tke, maličká

„Čo... čo to je?“ hlesla som, zatiaľ čo slzy sa mi tisli do očí. Hlas mi zlyhal a ja som nedokázala povedať, urobiť nič. V ten deň mi predsa dal rukavice. Povedal, že je to len maličkosť, keď som od neho nič iné nechcela...

„Kúpil som ti ho v deň tvojich narodenín, po tom, čo som sa na pár hodín vytratil z oslavy,“ začal, pohľad stále upretý na cestu. Neodkázal mi pozrieť do očí on, alebo som uhýbala pohľadom ja?

„Chcela si odo mňa pravdu, Hate, a tento náramok k nej patrí,“ oblizol si pery a prstom pobúchaval po volante. „Ani si si nevšimla, že som odišiel, na to si bola príliš nadšená zo svojho darčeka. Každopádne, chcel som ti dať niečo, čo by vydržalo dlhšie ako obyčajné rukavice. Ale večer...“ Zastavili sme na križovatke, lenže Robert na mňa stále nepozrel. To som na neho už upierala svoj pohľad ja.

„Všetko sa pokazilo a skôr, než by som ti ho mohol dať, si odišla.“ Konečne sa odhodlal pozrieť na mňa. „Keď som ťa videl takú ublíženú... Hate, vyčítal som si to dosť dlho, než mi došlo, že si nebola žiadnym rozptýlením, žiadnou trofejou, ale tým najlepším, čo ma stretlo. A preto, aj keby som mal čakať roky, počkám.“

Nevedela som, čo povedať. Všetky slová sa zasekli a ruky aj so škatuľkou sa mi roztriasli. Musela som párkrát zažmurkať a nadýchnuť sa, aby som sa dokázala upokojiť.

Mohla byť jedna noc dosť na to, aby si uvedomil, koľko som pre neho znamenala? Koľko on znamenal pre mňa? Keby sa prišiel ospravedlniť, prijala by som ho. Bola som bez neho zničená, ako by aj nie. Bol to prvý muž, do ktorého som sa zamilovala. Mohla som to chcieť poprieť, ale pohľad do jeho očí mi ukázal všetko, čo som potrebovala. Pravda bola jasná od samého začiatku.

Bol prvým a zároveň aj posledným, koho budem milovať. 

 

Kapitola XXIX. / Kapitola XXXI.


 

Chcela som v okrúhlej kapitole priniesť trochu pohody, tak ju tu teda máte. Len aby ste si na to nezvykli. :D 

Ani neviete, ako veľmi vám chcem poďakovať všetkým, čo tento príbeh sledujete kapitolu po kapitole, veľa to pre mňa znamená. Chcem vám preto všetkým poďakovať, a hlavne LiliDarknight, Trishi, Blacky, MillieFarglot, SunShines, Veva a Neznámí, ktoré tento príbeh komentujete a aj vďaka vám sa posúvam ďalej. Samozrejme, chcem poďakovať aj všetkým čitateľom, ktorí nekomentujú. Aj vaše prečítanie pre mňa veľa znamená. Neviem, či by sa bez vás Robert a Hate dostali až k tejto časti. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hate - Kapitola XXX.:

8. Perla přispěvatel
19.05.2017 [11:14]

PerlaTrisha, ďakujem za komentár. Emoticon

7. Trisha
19.05.2017 [11:04]

Nadherne. Hlavnw ten koniec... Emoticon Emoticon Emoticon Az ma mezi ti nwpisem yake dlhe komwnty ale proste vo vacsine pripadov nemam slov a teraz jw to rozhodne tak. Naramok jeho slova... doklnalost Emoticon Emoticon Emoticon

6. Perla přispěvatel
17.05.2017 [12:38]

PerlaLili, sama sa čudujem jej obyčajnosťou, ale tak povedala som si, že aspoň na chvíľu jej ukážem, čo to znamená mať "normálny" život. Emoticon Emoticon Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

Millie, hej no, v porovnaní s tvojimi príbehmi je ich 6 ročný rozdiel relatívne zanedbateľný. Emoticon A predsa len chlapi sú vždy tak trochu pozadu, takže by som povedala, že sa s ňou až dokonale vie zosúladiť. Vďaka za komentár. Emoticon

Veva, k Riley a Loganovi sa dostaneme, možno nie až tak dopodrobna, ale zopár odpovedí sa dočkáte. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

SunShines, presne ako vravíš, taká skvelá idylka nemôže trvať naveky, hlavne nie v ich prípade. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

Blacky, aj v Amerike majú oddelené väznice, takže budeme potrebovať Riley, aby nám všetko nejako objasnila. Emoticon A či si ešte chvíľu užijeme pokoj... myslím, že jednu kapitolu by to aj šlo... hoci... no, veď uvidíš, či sa ti bude páčiť. Emoticon Emoticon Ďakujem z akomentár. Emoticon

5. Blacky
17.05.2017 [10:21]

No nie! Ja neverim, ona nebojuje Emoticon
Mam trosku obavy z toho vecierku. Ale dufam ze si este tuto pohodu aspon jednu kapcu uzijeme.
Nemozem sa dockat Ri a jej pribehu.
Hlavne koly Loganovi a ich stretku v base. Ako to bolo mozne ked du vaznice pohlavne oddelene. Teda nie som si ista ako to funguje v Amerike. Mozno to suvisi s tou havarkou co mala Q Emoticon

4. SunShines
17.05.2017 [1:15]

Jéj. Ja môžem zaspávať s priblblým úsmevom na tvári aká bola táto kapitola krásna. A akí sú spolu super a ako sa vzájomne poznajú. Emoticon
Aj keď trochu pochybujem o tom, že by im táto idylka vydržala dlho, ešte si chvíľu nechám ružové okuliare a budem sa rozplývať nad ich novým začiatkom a nevšímať si to, že okolo nich je svet. Emoticon
Nádherná kapitola a už sa veľmi teším na ďalšiu. Emoticon

3. Veva
16.05.2017 [21:07]

Vdaka bohu za Logana a Riley. Vazne by som bola nasrata keby tam Hate neisla... dohoda je dohoda Emoticon A Robert je take zlaticko...boze ja ho milujem. Dufam, ze sa na tom vecierku nic az take strasne nestane, lebo chcem na konci vecera "vidiet" bozk Emoticon I ked mam taky pocit, ze sa tam nakoniec objavi aj Ben. A to bude este len zaujimave. Emoticon
Ja stem vediet o Riley, Loganovi a vezeni Emoticon
Uzasna kapitola ako vzdy Emoticon

2. MillieFarglot admin
16.05.2017 [17:20]

MillieFarglotNajväčší výbuch smiechu som dostala, keď som sa dostala k "záverečným titulkom" časti. ŽE by tí dvaja neskončili tam kde sú teraz keby nebolo nás. Tak j tu sooooom!!! A oni sú tak nejak spolu. Halooooo, kde sa stala vo vesmíre chyba? Emoticon Emoticon
Ok, budem sa musieť vyrovnať s tým, že im obom na sebe záleží, ale aj tak si myslím, že keď si svoje tajomstvá vyrozprávajú, tak kvôli tomu tam bude nejaké peklo, alebo sa im o to postarajú ich super rodiny.
Chcela som napísať ešte niečo v tom zmysle, že Rob je od nej o neviem koľko starší, ale tu si radšej kusnem už do jazyka. Emoticon
Noooo, trochu ma prekvapilo, že Logan sa spikol s Robom. A keď sme pri Loganovi, tak by ma strááášne zaujímalo, čo sa stalo medi ním a Riley vo väzení a kvôli komu sa tam obaja ocitli.
Som neskutočne zvedavá na tú akciu, neviem prečo mám pocit, že to bude niečo veľmi zlomové a bojím sa o Hate. Však to je nejaká akcia právnikov a jej otec je sudca... snáď sa tam neobjaví. Emoticon
Super kapitolka. Emoticon Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
16.05.2017 [11:31]

LiliDarknightToto bola taká sladučká a pohodová kapitola, až sa mi chce veriť, že je súčasťou tohto príbehu. Emoticon Ale o to viac som si ju užila, pretože bola pre zmenu taká až nudne obyčajná. Proste dvaja dávni zaľúbenci, ktorí sa rozhodli dať si druhú šancu. Dúfam, že konečne pochopia, že úprimnosť je vo väčšine prípadov to pravé riešenie. Emoticon Emoticon
Mám však taký pocit, že toto je len také ticho pred búrkou a ten večierok nedopadne dobre. Či už kvôli tomu, že by sa tam mohol objaviť Ben alebo kvôli čomukoľvek inému. Dokonca by ma neprekvapilo, keby sa tam dotrepal dear old daddy. Emoticon
Každopádne super kapitola a ja sa veľmi teším na ďalšiu. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!